Po stopách objaviteľa

Objavitelia to dobre vedia: dobrodružstvo nepozná hranice. Hneď ako sa vyšplhajú na nový vrchol, už rozmýšľajú nad ďalšou výzvou. Volaniu nedokážu odolať. 

Pánska vôňa Montblanc Explorer skladá poklonu práve objavovaniu. Pri jej vývoji si parfuméri vytvorili vlastný cestovateľský denník: bergamot z Talianska, vetiver z Haiti a pačuli z Indonézie premieňa Montblanc Explorer na pozvánku spoznávať svet. A práve o spoznávaní sveta, výzvach a snoch sme sa porozprávali s Ľubošom Fellnerom, lovcom zážitkov, objaviteľom a zakladateľom cestovnej kancelárie BUBO. Prostredníctvom jeho rozprávania a fotiek, ktoré nám poskytol, sa môžeme aspoň na chvíľu preniesť do "exotiky" a predstaviť si jeho dobrodružstvá.

Počas svojej kariéry ste prekonali veľa výziev. Ak hovoríme o tých cestovateľských, aká bola najväčšia výzva?

Keď nejaký problém pominie, ihneď zabúdam, že bol. Tvárim sa, že je všetko OK, normálne, že sa nič nestalo a že všetko dopadlo dobre. Potom si tak niekedy na to všetko spomeniem a v duchu sa zadívam do diaľky a pomodlím sa. 

V rokoch 1990 až 1993 som cestoval dosť tvrdo. O tretej ráno predo mnou stál Maročan s britvou v ruke. Vtedy som spával s nožom pri hlave, vyskočil som, mal som v ruke dlhú kudlu. No priznám sa, ja sa s tým priveľmi biť neviem. Môj brat na mňa kričal "bodni ho", ja som bol rozospatý. Boli sme mladí, silní, hlúpi. Nakoniec to dobre dopadlo, nič nám nikto nezobral.

Inak, mne ešte nikdy nikto nič nezobral. To na margo toho, že včera som počul o tom, ako niekoho pred týždňom okradli v Barcelone. No a ja som príkladom, že to tak nemusí byť. Vtedy, to bolo ešte pred založením BUBO, ja som práve končil lekársku fakultu a s tou kudlou v ruke som si spomenul na román Cudzinec od Alberta Camusa. Niekedy sa veci udejú bez toho, aby človek chcel urobiť zlú vec. No poučil som sa a teraz omnoho viac vecí ovplyvňujem.

Vtedy sme nemali žiadne peniaze, to si dnes ťažko dokážu mladí predstaviť, ale my chlapci zo socialistického bloku sme naozaj nemali na vyhodenie ani 10 €, nemali sme nič. Na mesačnú cestu som išiel so 100 markami. Spal som vtedy v parku pod Eifelovkou, na zemi a vedľa nás Maročania, Alžírčania, ktorí utekali do Európy. Boli hladní, my sme boli bieli a podľa nich bohatí. Nechápali, že my síce bieli sme, ale totálne chudobní. Tiež tí bieli Francúzi boli mäkkí - mali s tým skúsenosť - ale my sme boli tvrdí, veľmi tvrdí. Podľa mňa tvrdší než oni a omnoho vzdelanejší než títo emigranti. Boli z nás prekvapení, toto nečakali. Ráno nás budila polícia, lebo v kríkoch, kde sme spali, sa našiel ukradnutý televízor. Aj policajti dosť dobre nechápali, čo sa deje, otvorili sa hranice a oni na toto neboli pripravení, no bolo im jasné, že my sme turisti, mali sme v ruksakoch knihy, neboli sme zlodeji, proti ktorým oni bojovali. 

Môj brat oslavoval 20 rokov priamo pod Eifelovkou, a tak pri príležitosti oslavy, na takom malom grile s tuhým liehom ohrieval sáčkovú polievku. Policajti prišli a boli si istí, že títo mladí zohrievajú heroín. Keď našli ruličku, boli si na 100% istí, no v tej ruličke boli drobné, starostlivo zabalené, mohli mať hodnotu asi 4 €, čo bol pre nás poklad. Musím povedať, že to boli krásne časy...

Problémom sa snažím vyhnúť dobrou prípravou. Prevencia je základom. Čím som skúsenejší, tým menej problémov mám. Lebo keď už cítim, že sa veci idú pokaziť, tak “niečo” urobím, aby som opäť nastolil rovnováhu. Už viem, že v odľahlých častiach Afriky rozložíme kemp na mieste, ktoré pred nami podupali kravy, stádo kráv totižto vyženie hady. Ráno na Sahare vytriasam topánky, lebo cez noc sa v nich zvyknú ohrievať škorpióny. Ak v jednoduchých hoteloch nabíjam mobil, nikdy ho nechytím, lebo vás to kopne. V Libérii mám hotel s 5-metrovým vysokým ostnatým plotom. Hranice ťažkých krajín prechádzam ráno, kým ešte colníci nie sú opití. Snažím sa necestovať v noci - na mnohých miestach je to skutočne veľmi nebezpečné. Normálna africká ulica sa v noci mení na bojisko. Cestovanie v noci je bungeejumpingom bez lana. Viem kde môžem čakať pirátov, banditov, a keď k niečomu dôjde, chápem čo sa deje a bude diať, takže viem to dianie ovplyvniť. Viem rozprávať rečou tých ľudí, tváriť sa tak, ako sa odo mňa očakáva.

Viem "risknúť" veci. To som sa naučil iba rokmi cestovania, tak ako sa chirurg vyoperuje a fotograf vyfotí. Cestovateľ sa “vycestuje”. Prešiel som hranice bez víz mnohokrát, z Beninu do Tonga, z Demokratickej republiky Kongo do Republiky Kongo, z Pakistanu do Afganistanu, zo Stredoafrickej republiky do Konga, z Kamerunu do Nigérie, z Guinei Bissau do Gambie. Raz som sa dostal bez víz z Kanady do USA, to bolo na Aljaške. Bolo toho viac. Ťažké sú aj polárne destinácie, kde nikdy nemáte istotu, že sa dostanete tam, kam chcete. Lietadlá kvôli počasiu meškajú neustále. Zaplatíte ohromné peniaze, no keď sa na južný pól nedostanete, nikto vám nič nevráti. Cestovanie na póly zeme, na miesta, kde pred vami skoro nikto nebol, je stále riadnym dobrodružstvom. Ešte stále sa dá objavovať.

Ktorý cestovateľský zážitok je pre Vás najhodnotnejší? Máte aj zážitok, ktorý považujete za absurdný?

Dostať sa na severný a južný pól je drahé a časovo náročné, ale som rád, že som tam bol. No viac si cením iné. Ja roky organizujem prvocesty. Nejdem klasickou cestou ako 99,9% turistov, ale v rámci mojej zábavy sa vyhýbam davom, objavujem niečo nové... a niekedy sa to aj podarí (úsmev).

Plavil som sa po rieke Kongo, ale tam sa lode plavia bežne, viac si cením splavovanie rieky zo Stredoafrickej republiky do Konga, kde počas celej plavby, ktorá trvala 5 dní, sme mali jediní loď s motorom. Všetko ostatné boli iba ručne vydlabané kanoe s veslami. Aj naša loď bolo ručne vydlabané kanoe, ale mala motor, a tak sme dokázali prekonať vzdialenosť okolo 1.000 km. To po mne už nikto nezopakoval.

Taktiež nikto ešte nezopakoval cestu z Kadugli do Talodi - nikto nevie, kde to je, a vôbec sa tomu nečudujem. Bola to cesta po stopách Leni Riefenstahl, ktorá bola dvornou fotografkou Adolfa Hitlera. Evidentne mala talent, lebo fotografie, ktoré z Afriky nafotila, sú podľa mňa tými najlepšími, aké sa kedy komu podarilo nafotiť. No a práve tieto fotografie ma inšpirovali na túto cestu, chcel som na vlastné oči vidieť, čo bolo odfotené v horách Nuba Mountains v Sudáne.

Taktiež moja ostatná návšteva Antarktídy nebola o plavbe turistickou loďou, ale o objavovaní ciest, kde pred nami ešte nikto nestál. Tu som putoval po stopách Sira Ernesta Shackletona, môjho hrdinu, o ktorom som napísal aj blog. Na takéto cesty sa pripravujem veľmi dlho, sú to roky. Napríklad cestu do Mekky v Saudskej Arábii som pripravoval od roku 1995 kedy sme založili OPAK (Organizáciu priateľov arabskej kultúry) a jej hlavným cieľom bolo dostať sa do Mekky. Podarilo sa mi to až o 25 rokov neskôr. To je taktiež unikátny zážitok, ktorý žiadny Slovák - kresťan, nie moslim, nezvládol.

Absurdným zážitkom bola asi návšteva najvyššieho vrchu Severnej Kórey. Je to trochu iný zážitok ako “len” turistická návšteva Severnej Kórey. Ďaleko od turistických trás (nakoľko Severná Kórea je turistickou destináciou už dlhšie) bol ten ich režim ešte bizarnejší. Bolo to čosi fantastické, absolútne panoptikum... Nie len samotný vrch, ale ten exotický život na miestach, kam po našej BUBO skupine už žiadny iný Slovák, či Čech neprešiel... Bolo to niečo, čo som zažil iba tam a už to nikdy nikto v takej podobe nezažije.

Taktiež už nikto nevystúpi na vrchol pyramídy v Sudáne, ako sme to urobili my. To, čo sa dalo pred 26 rokmi, sa dnes už nedá a navštíviť tie isté miesta už nie je to isté. Cestopisci Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka spali na vrchole pyramíd v Gíze, a to som ja už bohužiaľ nestihol.

Absurdná je taktiež návšteva najmenej navštevovaných krajín sveta, a to Rovníkovej Guinei a Nauru. Do oboch krajín púšťajú turistov iba sporadicky. Mnohí si to “odčiarknu” tým, že tam pristanú, pritom neopustia ani letisko. No ja som Nauru - najmenšiu republiku sveta - obehol dokola. Obehnúť celú, celučičkú krajinu dookola je dostatočne absurdné.

K cestovateľským zážitkom patria okrem tých vizuálnych a gurmánskych bezpochyby i rôzne vône sveta. Vybavíte si tú najčarovnejšiu?

Svet je voňavé miesto, aspoň mne vonia, a to dokonca aj India (úsmev). Pre mňa sú najvoňavejšie krajiny: Omán, kde po celej krajine cítiť vôňu kadidla, ktoré sa z krajiny vyvážalo ešte za čias kráľovnej zo Sáby, a teraz ho cítite v každom svätostánku, v kostole, mešite, gurudváre, či hinduistickom chráme; Komorské ostrovy severne od Madagaskaru sa mi spájajú so silnou vôňou ylang-ylangu. Bol som prekvapený, keď som veľké žlté kvety podobné morskej hviezdici rozdrvil a ich vôňa vydržala na mojich rukách celý deň, akoby som sa navoňal najlepším parfumom. Keď prechádzate Kalábriou, vnímate vôňu čaju Earl Grey, bergamot je veľmi príjemný. Na Sumatre som videl tradičnú výrobu. Podobá sa to sušeniu listov žihľavy, ktoré rozdrvíte a necháte dlhé roky “ustáť”, nakoľko vôňa bergamotu sa rokmi zlepšuje ako pri dobrej, zrelej whisky.

Západne od hlavného mesta Port-au-Prince v Les Cayes sa pestuje ďalšia voňavá exotická rastlina, vetiver. Z vysokej trávy sa odrezávajú korene a tie sa potom v tieni sušia. Vetiver som po prvý raz ovoňal v Indii, kde mi ho ukázal môj kamarát z najvyššej kasty bráhmanov (brahmáni sú členovia najvyššej indickej varny (kasty), ktorá v Indii dominovala celé storočia), keď vydával svoju dcéru, bol to jej svadobný dar. Vôňou mi to pripomínalo grapefruit s drevitými podtónmi.

V meste Šeki v Azerbajdžane som na trhu videl predávať tony lupeňov ruží. Nielenže to dobre voňalo, ale bolo to úžasné aj na pohľad. Ale aj tak najviac vôní a korenín nachádzam na jedinom mieste, na Srí Lanke. Perla Indického oceánu je ich rajom.

Montblanc Explorer pozýva na cestu po Taliansku, Haiti a Indonézii. Predpokladám, že väčšinu z nich máte precestovanú. Čo Vás v týchto krajinách najviac uchvátilo?

Ako som už spomenul, okrem Haiti som navštívil všetky krajiny opakovane, niekoľkokrát. BUBO je najväčším predajcom zájazdov do Indonézie, kontinuálne od roku 2000. Indonézska ambasáda každoročne spočíta počet vydaných víz a BUBO jednoznačne vedie.

Ak som v Taliansku nebol stokrát, tak ani raz. S mojím susedom Giuliom sme tam posledne boli iba na skok, prišli sme do Toskánska, prespali jednu noc a “frčali” späť. Spomínam si, že prvý raz som bol v Taliansku, keď som mal 10 rokov a z Benátok som bol nadšený. Potom som bol na jar 1990 v San Marino, vtedy sa naozaj iba začínalo cestovať. Bola to moja prvá väčšia cesta po nežnej revolúcii, kedy sme sa zbavili komunistov. Rád sa opakovane vraciam do jednotlivých regiónov Talianska, napríklad na Sicílii som bol tiež mnohokrát, ale iba postupne som objavoval ostrovy okolo Sicílie. V Taliansku som napríklad zažil aj rôzne sviatky. V mestečku Sassuolo slávia sviatok, kedy sa celé mestečko polieva vodou... A v meste Siena je známe tzv. Palio, čo sú konské preteky, kde proti sebe bojujú jazdci zastupujúci 17 mestských oblastí Talianska.

Indonézia je najväčšou ostrovnou krajinou sveta, rýchlo sa rozvíja a je veľmi rôznorodá. Prešiel som ju od severnej Sumatri po Timor a viem, že som ešte veľa nevidel.

Haiti je súčasťou ostrova Veľké Antily a mnohí tu navštevujú východnú časť, známu ako Dominikánska republika. Nestihol som Haiti prejsť dôkladne pred hrozným zemetrasením v januári 2010, bola to len chvíľková návšteva. Rozhodne sa chcem na Haiti ešte vrátiť, a zrejme to bude už tento rok.

Existuje krajina, ktorá Vás nadchla tak, že by ste bol ochotný sa do nej presťahovať?

Kedysi som chcel ísť žiť do Paraguaya, zdalo sa mi to ako veľká príležitosť. Austrália, či Nový Zéland boli už “obsadené”.

No musím povedať, že ja mám Slovensko veľmi rád a som tu doma. OK, máme chyby, mrzí ma, že mnohé vlády namiesto budovania štát rozkrádali. No napriek všetkému ideme rýchlo hore a Slovensko je veľmi úspešným príbehom. No hlavne, o čom som presvedčený je, že Slovensko ešte len svetlá budúcnosť čaká. Slováci, ktorí teraz migrujú mimo našej republiky čoskoro pochopia, že tam vonku sú iba ľuďmi druhej triedy, a nikdy sa nedostanú skutočne na vrchol. Plus si uvedomenia, že mať drahé auto nie je všetko. Vrátia sa domov a pomôžu s vlastnými skúsenosťami rozvíjať svoju domovinu. A potom si kúpia luxusné auto, lebo nakoniec doma budú úspešnejší. Vyše 10 rokov chodím po univerzitách, BUBO podporuje cenou pre mladých a inovatívnych podnikateľov. Presviedčam ľudí, aby cestovali, ale aby sa následne vrátili. Vykašľať sa na svoju domovinu je slabošstvo. Kto zmení Slovensko ak nie my?

Poznáte takmer celý svet. Precestovali ste aj Slovensko? Aký najvzácnejší zážitok ste ulovili v našej domovine?

Uloviť zážitok je nastavenie malé. Všade sa dá nájsť. Preto organizujem plávanie cez Dunaj, Transdanube swím. Dunaj nám tu tečie odjakživa, ale Bratislavčania ho považujú za špinavú a veľmi nebezpečnú rieku. Ja sa snažím otočiť tento pohľad, a ukázať Dunaj ako rieku, ktorú nemajú ani Londýnčania či Parížania, naša rieka je predsa tou väčšou. Týmto vás pozývam na Transdanube swím, ktorý sa realizuje prvú nedeľu v septembri na obed.

Leto je také tradičné dovolenkové obdobie. Často sa spája s cestovaním. Keďže cestovanie je súčasťou Vašej práce, ako dovolenkujete?

Práve BUBO túto paradigmu mení. Dovolenku dnes môžete mať celoročne. My v lete často chodíme do Škandinávie, kde nie až tak teplo. A v našej zime na južnú pologuľu, kde je vrchol leta.

Dovolenka je však aj pre mňa dovolenka, keď cestujem s mojimi deťmi. Minulý rok sme boli v Kolumbii a hľadali najkrajšie pamiatky sveta v Barme, Laose a Kambodži. Tento rok ešte neviem kam presne pôjdeme, ale prejdeme opäť ďalšie ostrovy v Karibiku. Postupne ich objavujeme. Toto leto by som chcel so staršími deťmi prejsť aj hory Tadžikistanu. Ísť výslovne na turistiku. 

A čo sa týka poznávania, tak chcem navštíviť zvláštne územie, ktorým je koridor Wakhan v Afganistane.

Vidíte, že ja nemám priveľmi klasickú dovolenku (úsmev).

Aké sú Vaše najbližšie cestovateľské plány? A čo cestovateľské sny, ktoré ste si ešte nesplnili?

Teraz opäť s rodinou ideme na Seychely, Maurítius a Reunion. Potom na ostrov Mayote, ktorý je súčasťou Komorských ostrovov, potom na ostrovy Chizumulu a Likoma v Malawi a do Cabindy, ktorá patrí pod Angolu. Všetko ide o exklávy a skutočne špeciálne územia - postgraduálne cestovanie, miesta, o ktorých zrejme väčšina čitateľov nikdy nepočula. Čo absolútne nevadí, sem “normálny” človek ísť nechce. No ja idem práve na také miesta, zatiaľ sem nikto ísť nechcel, no o 10 rokov bude situácia iná a s príchodom turistov zanikne autentickosť.

Taktiež je mojím snom prejsť Lýbiu, Alžírsko a Niger, a tento sen si splním v septembri. Ak má niekto záujem, kontaktujte ma a možno vás so sebou zoberiem (úsmev).

Foto: osobný archív

FAnn parfumérie, 4. 6. 2019