Rastliny a zvieratá v službách kozmetiky

Flóra:
Keby sme sa mohli poprehŕňať v často utajených receptúrach najslávnejších parfumov sveta, narazili by sme na ohromujúcu záplavu použitých rastlín a kvetov. Napríklad kompozície Ghristiana Diora vďačia za svoju vôňu medzi iným machu z duba, pivonke, mandarínke, jazmínu, konvalinke, koziemu listu, pačuli, škorici, černiciam, kručinke, brezovej kôre, levanduli, cédru, hlohu, santalovému drevu, frézii, ľalii, citrónu, ruži, broskyni – a to je iba zlomok rastlín, ktoré slúžia pri výrobe parfumov.
V lekárskej vede, ktorá sa pokladá za kolísku parfumérstva, vyše 90 percent používaných liečivých látok rastlinného pôvodu pochádza z tzv. vyšších rastlín. Aj podľa najskromnejšieho odhadu ich je okolo 250 000. Iba asi 10 percent z nich odborníci zatiaľ podrobili chemickej analýze. Je úplne jasné, aký obrovský význam má pre ľudstvo rastlinný svet z hľadiska medicíny. Napríklad v rámci boja proti novým, tzv. civilizačným chorobám sa dnes vypravujú materiálne i vedecky dobre fundované expedície do hlbín dažďových pralesov hľadať rastliny vhodné na liečbu týchto chorôb. Pre ľudstvo je nesmierne dôležité, aby pochopilo, koľko dosiaľ neodhalených bohatstiev sa nenávratne stráca pustošením tropických pralesov, džunglí, subtropických saván a iných rastlinných biotopov, aké nenahraditeľné škody spôsobujú človekom zavinené lesné požiare a znečisťovanie prostredia. Ako vedľajší produkt horúčkovitých snáh o záchranu hynúcich pokladov prírody, ktoré vynakladajú výskumné expedície bojujúce s časom, možno bude pre voňavkárstvo objavenie nepredstaviteľného množstva vzrušujúcich vôní. Pri metabolizme rastlín sa totiž vo väčšom či menšom množstve vytvárajú stovky, ba tisícky zlúčenín, ktoré môžu byť pre ľudstvo bezvýznamné, no môžu slúžiť aj ako základná kozmetická surovina na koreniny, drogy, lieky alebo aj na výrobu voňaviek.
Silice, široko využívané vo voňavkárstve ako základné suroviny, sú v rastlinnom svete hojne rozšírené. Za príjemnú vôňu ruže a konvaliniek vďačíme práve siliciam (prchavé látky, éterické oleje). Poznáme aj nepríjemne páchnuce silice, ako je napríklad plošticový pach suchokvetu smradľavého alebo odpudzujúci, hnilobný zápach niektorých húb, ktoré obchádza nielen človek, ale aj zver.
Sídlom silíc v rastlinách sú špecifické bunky, silicovody a žľazové chĺpky. Zloženie silice určitej rastliny je dedičnou vlastnosťou, teda je charakteristické pre daný druh, presná skladba však závisí od veľmi mnohých okolností.
Silice sa získavajú zväčša z čerstvých častí rastliny, destiláciou pomocou vodnej pary. Horúcou vodnou parou predestilovaná silica v chladiči klesne a zachytáva sa do takzvanej florentskej fľaše, kde sa oddelí od vody, keďže sa v nej nerozpúšta. (K tejto téme sa vrátime obšírnejšie v kapitole o výrobnej technológii.)
Mnohé rastliny sa vyznačujú tým, že pri látkovej premene vytvárajú silice, ktoré potom uskladňujú vo svojom organizme. Vedcov oddávna zaujíma, načo potrebujú rastliny, tieto produkty látkovej premeny. Podľa dnešného stavu poznania nahromadené silice – dovedna s mnohými ďalšími produktmi rastlinnej látkovej premeny – môžu lákať hmyz, odstrašovať škodcov, slúžiť ako chemicko-biologická zbraň v súťažení s inými druhmi, fungovať ako pútavé látky, môžu zaceľovať rany, slúžiť ako dezinfekčné látky a antibiotiká, alebo sú jednoducho vedľajšími a koncovými produktmi, čiže pre rastlinu už nepoužiteľnými odpadovými látkami, a takisto môžu byť aj kombináciami všetkých týchto funkcií.
Rozličné orgány rastlín môžu obsahovať rozdielne silice, a existujú aj také prípady, keď každý orgán rastliny obsahuje silicu iného zloženia, využiteľnú na rozdielne účely, alebo aj úplne nepoužiteľnú. Napríklad olej, ktorý sa vytvára v koreni valeriány, začne po čase nepríjemne páchnuť, zatiaľ čo kvety majú príjemnú klinčekovú vôňu.
Z voňavých kvetov sú najznámejšie: agát, baza, tabak, jazmín, frézia, konvalinka, lipa, fialka, rezeda, hyacint, harmanček, levanduľa, ľalia, mexický pomarančovník, narcis, orgován, slez, kručinka, ruža, letná fiala, klinček. Mnohé rastliny zhromažďujú príjemné silice v listoch: vavrín, bazalka, netýkavka, medovka, lesné jahody, eukalyptus, horec, balzamovník, sladké drevo, materina dúška, rôzne druhy mäty, myrta, muškát, jesienka, pačuli, rozmarín, komonica, jarabina, palina, šípová ruža, šalvia. Okrem toho sa vôňa získava z koreňa, z kôry, z plodu, alebo z jeho obsahu, zo semiačka. Patrí sem napríklad: jabloň, angelika, avokádo, aníz, borievka, céder, cyprus, citrusy, čerešne, orechy, jahody, škorica, melón, fialka, ďumbier, marhuľa, kôpor, kardamóm, hadovník, gáfrovka, kokosový orech, mandle, maliny, višne, žltá dyňa, jahody, santalové drevo, nové korenie, klinčeky, muškátový oriešok, dubový mach, tonka, uhorky, vanilka.
Ako vidieť aj z tohto dlhého, a pritom veľmi neúplného zoznamu, na našej zemeguli je nepredstaviteľné množstvo rastlín. Vyskytujú sa na najrozmanitejších miestach a oplývajú či už jemnou, sviežou, alebo omamné zmyselnou, ťažkou vôňou. Možno povedať, že existujú takzvané silicové čeľade, pretože väčšina ich druhov obsahuje veľkú dávku silice. V nasledujúcej časti sa vynasnažíme ilustrovať aspoň na niektorých najdôležitejších zástupcoch, aké rozmanité sú tieto čeľade, a bližšie s nimi oboznámime. Uvedieme aj niektoré nie vyhranene silicové zdroje vôní, za ktoré tiež vďačíme prírode.
Niektoré dôležitejšie silicové čeľade a typické silicové rastliny:
1. Amarylkovité (Amaryllidaceae)
Blízkou príbuznou snežienky a narcisu je tuberóza. Parádna palota, oblôčky zelené, prídi ďubirózňa (tuberóza), srdiečko milené. Kto by si pomyslel, že v tejto ľudovéj piesni sa spieva o mexickom kvete?
Tuberóza pochádza z Mexika, je to cibuľovitá rastlina s vysokou stonkou, ktorá sa pestuje pre sladkú a silnú vôňu. Mladé Indiánky si zapletali jej kvety do vlasových vencov; na dolnozemských dedinách ju pestovali v kvetináčoch (na slovenských dedinách ju premenovali na ďubirózňu).
Tuberóza, ktorá pripomína ľaliu a fréziu, sa dnes vo veľkom pestuje pre voňavkársky priemysel, najviac v južnom Francúzsku, v Taliansku a v Maroku. Výroba tuberózového oleja je taká nákladná, že každá jeho kvapka má priam cenu zlata – kilogram stojí okolo desaťtisíc až dvadsaťtisíc mariek – a jeho svetová ročná produkcia je veľmi nízka.
Stonky sa zberajú po jednej, ručne, zakrúcajú sa do mokrej handry a musia sa čo najrýchlejšie spracovať. Čoraz zriedkavejšie, no ešte vždy sa používa takzvaná metóda enfleurage, pri ktorej sa voňavý výťažok získava pomocou bravčovej masti. Robí sa to tak, že sklené platne sa z oboch strán natrú nahrubo bravčovou masťou, potom sa medzi ne nasypú stonky a stlačia sa. Stonky ostanú v masti dva dni, potom sa nahrádzajú novými až dovtedy, kým masť nenasiakne vonnou látkou.
Z tejto hmoty sa potom alkoholovou extrakciou vyrába pomádový olej. (Pomáda je vlastne silicou nasiaknutá masť. Pomenovanie pochádza údajne z francúzskeho pomme čiže jablko, pretože za dávnych čias z mazľaviny ľudia šúlali malé, jabĺčkam podobné voňavé guľôčky, ktoré nosili okolo hrdla v ozdobných okrúhlych amuletoch. Mimochodom, vôňa prezretých jabĺk bola u Francúzov veľmi obľúbená, spracúvali ju s koreninami a masťou, voňavkovali si ňou aj skrine, zásuvky a izby.)
Hospodárnejšia je metóda extrakcie pomocou prchavého rozpúšťadla. Takto vyrobený Tuberose Absolute patrí medzi najdrahšie produkty vo voňavkárstve. Používa sa skutočne len v miniatúrnych množstvách a pridáva sa iba do najdrahších kompozícií.
2. Astrovité (Asteraceae):
Patrí sem napríklad chryzantéma, astra, harmanček.
3. Tekvicovité (Cucurbilaceae):
V posledných rokoch sa stala mimoriadne vychytenou a obľúbenou – najmä v parfumoch určených pre mládež – vôňa červenej alebo žltej dyne, uhorka zas „vtrhla” do sveta kozmetických prostriedkov ako súčasť hydratačných a vitamínových masiek.
4. Pakostovilé (Geraniaceae):
Za kolísku odrôd muškátu sa všeobecne považuje južná Afrika, okolie Mysu dobrej nádeje. Za koloniálneho panstva sa cez Anglicko muškáty dostali na náš kontinent. Počas viktoriánskeho obdobia sa stalo zvykom, že muškáty, ktoré nie sú odolné proti mrazu, sa začali prenášať do domu alebo do zimnej záhrady. Nádoby so zasadenými muškátmi sa umiestňovali tak rafinovane, aby dámy svojimi dlhými šatami a sukňami zametali po kvetoch, takže sa v izbe vždy vznášala príjemná vôňa. Po roku 1847 sa vo francúzskom voňavkárstve objavil napríklad Petargonium graveolens, muškát ružovej vône, z listov ktorého sa získaval olej. Muškáty sa vyznačujú nesmierne širokou škálou vôní: okrem muškátov s vôňou ruže existujú aj druhy a odrody, ktoré voňajú tymianom, pomarančom, mätou, citrónom a jablkami.
5. Hluchavkovité (Lamiaceae, starší názov Labiatae):
Patrí sem množstvo vonných bylín a krov, ktorým sa darí napríklad v stredomorskom subtropickom podnebí.
Jedným z členov čeľade Hluchavkovitých je bazalka (Ocimum basilicum), ktorá pochádza z Indie. Jej vôňa a aróma pripomínajú klinčekové korenie, no táto rastlina má aj mutáciu s citrónovou vôňou.
Medovka (Melissa officinalis) rozptyľuje trudnomyseľnosť, v súčasnosti hrá dôležitú rolu vo fytoterapii zameranej proti depresiám.
Rôzne druhy a poddruhy materinej dúšky (Thymus ssp.) dostali pomenovanie od starých Grékov, no podľa všetkého boli známe už v praveku. Nespočetné množstvo rozlične voňajúcich typov materinej dúšky rastie voľne v západnej Ázii, v severnej Afrike a južnej Európe, v chladnejších podnebných pásmach sa pestujú jej záhradné odrody. Možno ju používať aj sušenú, ale počas sušenia vyprchá veľa komponentov z jej vôňovej kombinácie. Zaujímavou mutáciou je materina dúška citrónová (Thymus citriodorus).
Čistá, silná vôňa levandule (napríklad Lavandula officinalis, Lavandula angustifolia a Lavandula stoechas) bola obľúbená už v staroveku. V tejto kríčkovitej rastline sa nachádza silica, z ktorej sa odparovaním získava olej.
Levanduľa je symbolickou rastlinou francúzskeho voňavkárskeho priemyslu a jeho metropoly Grasse. Málokto vie, že koncom dvadsiatych rokov 20. storočia založil istý pán Gyula Bittera uprostred polostrova Tihanyi (Balaton) plantáž na pestovanie levandule. Vďaka priaznivej submediteránnej mikroklíme sa pestovanie tak vydarilo, že silice získané z tejto plantáže sa exportovali do Francúzska.
Levandulový olej je vo výrobe parfumov najčastejšie používaným éterickým olejom. V minulosti sa získaval z voľne rastúcich kríčkov na pobreží Stredozemného mora, dnes sa levanduľa pestuje na obrovských plantážach a žne sa strojmi. Okrem Francúzska, ktoré je najväčším producentom levandule, exportuje nezanedbateľné množstvo levandulového oleja aj Španielsko, Taliansko, Maroko a niektoré južné slovanské krajiny.
Levanduľa sa spracúva po odkvete. Usušené zväzky rastlín sa destilujú vodnou parou. Po odparení sa rastliny usušia a využívajú sa ako palivo do destilačného zariadenia – takto sa teda využijú všetky jej časti. Z tony levandule sa získa 14-15 kilogramov éterického oleja.
S plánovitým pestovaním levandule v Európe sa začalo na Balkáne roku 1910, základ tvorilo desaťtisíc sadeníc.
Ľudia odpradávna používajú levanduľu aj na zdravotné účely. Peržania, Gréci a Rimania počas epidémií pálili jej vetvičky v izbách, kde ležali chorí – na ochranu pred. „škodlivými výparmi” . Zmesou levandule s ďalšími liečivými rastlinami, s takzvanými morovými bylinami, medzi ktoré patril napríklad klinček a nechtík, sa v západnej Európe vykiadzali domy v časoch morovej pohromy. Levanduľový odvar bol trvalou súčasťou medicínskych liečivých nápojov.
Levanduľová voda sa okrem toho používala zvonku na kozmetické a hygienické účely. Levanduľové vrecúška, čo kedysi ženy kládli do bielizníkov a skríň, nielenže „vydychovali” sviežu vôňu, ale mali aj dezinfekčný účinok. Až koncom devätnásteho storočia sa hlavným cieľom stáva vôňa – predtým slúžila levanduľa hlavne na očistné účely, pridávala sa do mydla, do kúpeľových olejov a osviežujúcich prípravkov.
Levanduľa je ešte aj dnes pomerne lacná surovina – vďaka tomu, že sa pestuje vo veľkom, zberá sa strojovo a spracúva vo výkonných destilačných zariadeniach. Dnes sa už nevyrábajú čisté levandulové vody, levandulový olej hrá však dôležitú úlohu v prírodných kompozíciách: vo vôňach fougére, v cyprusových a ďalších parfumoch. Aj keď sa levanduľa nenápadne a diskrétne drží v pozadí, jej vôňa je všadeprítomná.
Majorán (Oiiganum majoranna) pestovali ľudia na Blízkom východe po stáročia ako voňavú koreninu aj ako liečivú rastlinu.
Silnejšou, ostrejšou obmenou majoránu je tzv. francúzsky majorán, čiže pamajorán alebo oregáno (Origanum vulgare). Pamajorán rastie od Himalájí až po Britské ostrovy. Gréci pripisovali jeho vôňu bohyni Afrodite – stvorila ho vraj ako symbol blaženosti – a po kúpeli si potierali pamajoránovým olejom vlasy a čelo. Do Európy prenikol v stredoveku. Spočiatku ho zužitkúvali pri výrobe voňaviek a pridávali ho do voňavých vrecúšok, do vody na umývanie rúk, okrem toho ním leštili dubový nábytok a dlážky. Až neskôr sa stalo oregáno obľúbeným korením.
Rozličné odrody mäty (Mentha) obľubovali ľudia už v staroveku. Pochádza z oblasti Stredozemného mora, odkiaľ sa po stopách rímskych légií rozšírila po celej Európe. Židia posýpali mätou kamennú dlažbu v synagógach, neskôr to isté robili kresťania v kostoloch. Najlahodnejšia je zelená mäta, resp. jej mutácia, mäta kučeravá, ale v kulinárstve sa používa aj obmena s jablkovou vôňou a hybrid mäty lesnej.
Takisto z oblasti Stredozemného mora pochádza rozmarín (Rosmarinus officinalis). Vôňa jeho úzkych kožovitých lístkov pripomína jedľové ihličie, respektíve gáfor, ktorý je dôležitou zložkou jeho silice. Na jar dlho kvitne svetlobelasým kvetom. Je to vždyzelený krík, takže ako korenie je k dispozícii celý rok.
Rozmarín sa dával v minulosti do izby, kde ležal chorý, do väzníc na osvieženie vzduchu, kvôli dezinfekcii ho spaľovali alebo rozsypali jeho vetvičky, a keď musel niekto cestovať krajom, kde zúril týfus alebo mor, privoniaval k vrecúšku s rozmarínom. Takéto vrecúško sa nosilo zavesené okolo krku. V šestnástom storočí boli obľúbeným doplnkom kytičky uvité z aromatických bylín a kvetov; nosili sa na ulicu, aby vôňa potlačila nepríjemné zápachy a ochránila pred chorobami.
Šalvia (Šalvia officinalis) má nespočetne veľa odrôd, ktoré zahrnujú aj ozdobné, aj koreninové rastliny. Jej latinské pomenovanie je odvodené od slova salvare, čo znamená vyliečiť, zachrániť, byť v dobrom zdraví. Ľudové názvy -ananásová šalvia, levanduľová, palinová, muškátová – pochádzajú z vône jednotlivých rastlín. Podobne ako rozmarín, aj šalvia prenikavo, trpkasto vonia, a tiež obsahuje gáfor.
6. Vavrínovité (Lauraceae):
Patrí sem napríklad škorica a vavrín. Tvrdé listy vavrínu (Laurus nobilis) sa v čerstvom i v sušenom stave používajú ako korenie. V stredoveku bol vavrín rozšírený nielen pre vôňu, ale aj pre dezinfekčné účinky – napríklad dlážku v izbe, kde ležal chorý, posýpali bobkovým listom. Kňažky v delfskej veštiarni, skôr než začali veštiť, požili veľkú dávku mierne omamných vavrínových lístkov. V takomto mierne otupenom, duševnom stave potom vyriekali svoje dvojzmyselné veštby, dobre známe z mytológie.
7. Ľaliovité (Liliaceae):
Významnými členmi tejto čeľade sú biela ľalia, pôvodom zo stredomorskej oblasti, tulipán, hyacint a čarovné voňajúca konvalinka, ako aj ostro voňajúci cesnak, ktorý podľa ľudových bájí odháňa upírov.
8. Myrtovité (Myrtaceae):
Patrí sem myrta, voňavé klinčeky, nové korenie, ale aj eukalyptus, ktorý v pôvodnom areáli svojho rozšírenia (Austrália) dorastá až do 100-150 metrov – s jeho výraznou silicou sa v poslednom čase stretávame napríklad v saunách.
Vždy zelené myrtové kry (Myrtus communis) s kožovitými listmi, ktoré voľne rastú napríklad
v teplom stredomorskom pásme, sa stali tradičnou ozdobou svadobných vencov, a to nielen pre svoje snehobiele kvety s početnými zlatožltými tyčinkami, ale aj pre charakteristickú, sladkú vôňu.
9. Olivovité (Oleaceae):
Azda najznámejšími rastlinami tejto skupiny sú olivy, ktoré sa pestujú v stredomorskom pásme. Patrí sem aj vtáčí zob a orgován so svojimi kvetinovými strapcami, ktoré vydávajú fantasticky sviežu vôňu.
Rod jazmín (Jasminum), ktorý má 300 druhov, sa vyskytuje v celej Európe. Najvoňavejšie sú kvety bielokvitnúcich jazmínov.
Kedysi sa predával príjemný, jemne voňajúci jazmínový roztok pod názvom jazmínová voda. Okrem toho existovalo aj ťažké olejové „jazmínové maslo”, ktorým si ľudia navoniavali kožené rukavice. Údajne aj sám Napoleon nosil takéto rukavice.
Kvapka jazmínu má pre parfumérsku výrobu doslova cenu drahokamu. Jasmine Absolut je základnou zložkou takých legendárnych značkových kreácií, ako Arpége (Lanvin, Joy), Patou, Diorella/Dior, Charlie/Revlon alebo Miss Dior. Tieto svetoznáme parfumy by boli nemysliteľné bez jazmínu. Inak jazmínovú vôňu možno získať aj syntetickým spôsobom, a to z ropy
10. Ružovité (Rosaceae):
Ruža je hádam najreprezentačnejšia spomedzi záhradných okrasných rastlín. Voňavý kvet rozkvitá na ostnatej, nepárnolistej stonke. Ružový krík sa pestuje v miernom západnom a subtropickom pásme. Existuje nespočetné množstvo druhov tejto prastarej kultúrnej rastliny.
Do čeľade ružovitých patrí napríklad aj černica, jabloň, hruška, slivka, višňa, čerešňa, marhuľa a broskyňa, mandľa, šípová ruža alebo jahody, v parfumérstve je však nesporne najdôležitejšia práve ruža.
Kvet ruže je symbolom s mnohými vyznaniami, jej rozmanité vône po stáročia očarúvajú ľudí. Ked tak po jednom z prvých letných lejakov vykukne popoludní slnko a človek sa nadýchne omamného, voňavého vzduchu, ktorý sa parí nad slnkom rozohriatou ružovou záhradou, vie si zrazu predstaviť, ako asi vonia nebo – či už v nebesá verí, alebo nie.
Neexistujú dve ruže, čo by voňali rovnako. Niektoré voňajú ako jablko, niektoré pichľavo divo, ďalšie ruže šíria až agresívne korenistú vôňu, iné sú zas sladko sýte, žensky zmyselné, niekedy nežne, panensky éterické, existujú však aj „skúpe”, málo voňavé, alebo dokonca odpudzujúco nepríjemne páchnuce. No pokiaľ ide o pravú vôňu a krásu, ruži sa nič nevyrovná. Podmanila si srdcia bojovníkov, zaľúbencov a umelcov.
V koloradských Skalnatých vrchoch boli objavené skameneliny s odtlačkami ružových lístkov – je to pravdepodobne najstaršia stopa svedčiaca o výskyte rastlinného druhu v staršej kamennej dobe, teda asi pred 35-32 miliónmi rokov. Ruža je oddávna známa z Ázie, vynára sa ako ozdobný motív na ázijských umeleckých dielach spred tritisíc rokov. Do Európy sa dostala pravdepodobne neskôr.
Už u Homéra nájdeme výrazy ako „ružový parfum” či „ružovoprstá”, ale o ruži ako takej sa ešte nehovorí. Výskumníci predpokladajú, že Európa spoznala najprv voňavý ružový olej, a až neskôr sa tu začala pestovať kvôli kvetu, ktorý očaril ľudí svojou zázračnou vôňou.
V rímskej civilizácii bola ruža výrazom prepychu. Pred slávnymi rímskymi hodokvasmi sa hostia najprv okúpali a potom si natreli telo ružovým olejom.. Zo stropu husto viseli vetvičky ruží, chodilo sa po koberci z ruží a v kalichoch s vínom plávali ružové lupienky. Okrem toho pršali na slávnostných hostí zo stropu ružové lístky a ružový olej, podávali sa vína s ružovou arómou a dezerty s príchuťou ruží.
Už sme spomenuli, akú záľubu vo vôňach mali Nero a Kleopatra – teraz ešte pridáme slovko o ich vášni pre ruže. Jediná nočná zábava cisára Neróna stála v prepočte na dnešné ceny okolo 150 000 dolárov. Kleopatra vraj vyznala Antoniovi lásku zabárajúc sa do 30-centimetrového koberca ruží – nie div, že Antonius bol nadšený takýmto privítaním.
Stredovekí bylinkári pripisovali ruži hojivý účinok, jej kvetom liečili veľa chorôb. Ordinovali ju najmä proti krvácaniam a proti ženským chorobám. Dnes je už zistené, že ruža obsahuje vitamín A, C a P, veľmi dobre pôsobí proti únave zo stresu, proti žalúdočným ťažkostiam, nespavosti a nervozite. Skúsenosti ukazujú, že keď žena dostane do daru kyticu čerstvých ruží, zaraz zabudne na svoju pochmúrnu náladu. Všeobecne známy je chlácholivý vplyv ruží na telo i dušu – podľa všetkého najblahodarnejšie účinkuje proti nešťastnej láske.
Už v časoch rímskej epochy sa ľudia pokúšali udržať zázračnú ružovú vôňu. Spočiatku máčali ružové lupienky vo vode, a tak získavali vonnú „ružovú vodu”. Raz – pravdepodobne náhodou – ktosi vystavil namáčaciu nádobu slnečnému svetlu. Jej obsah sa musel nezvykle zohriať, takže sa silica oddelila od vody. Vtedajší voňavkán s prekvapením zistili, že olej vystúpil na hladinu vody. Takto objavený ružový olej voňal omnoho silnejšie, aj si udržal vôňu dlhšie ako ružová voda.
Objavenie a používanie alkoholu znamenalo veľký skok v rozvoji parfumérskej techniky. V 12. storočí v kláštoroch destilovali z vína čistý alkohol. Prišli na to, že pomocou alkoholu možno z vonných kvetov vyextrahovať veľmi čisté silice.
Sandro Botticelli, veľký florentský maliar 15. storočia, na svojom obraze Jar a na obraze Zrodenie Venuše zobrazil renesančný ideál ženy, stelesňujúci lásku a ducha. Mimochodom, všimli ste si, že na Zrodení Venuše rozvieva vietor vetvičky ruží? Oko znalca zistí aj to, že na týchto majstrovských dielach vystupuje Rosa alba a Rosa centifolia. Gentifolia znamená stolistá – a takáto ruža skutočne môže mať aj niekoľko sto lupienkov.
Väčšina parfumov obsahuje nejaký prvok ružovej vône. Aj slávny parfum Chanel N” 5, o ktorom Marilyn Monroeová vyhlásila, že je jej miláčikom a zaodieva sa ním na noc do postele, čerpá z tohto základného prvku. (Dnes sa taký dobrý parfum skladá zo zmesi 100 až 700 základných materiálov.)
Kým jazmín sa považuje medzi kvetmi za kráľa v darcovstve silice, ružu pokladajú znalci parfumov za kráľovnú. Jazmín mnohí zbožňujú pre jeho silnú vôňu, no nájdu sa aj takí, čo ho nemajú v láske. Nadčasová a elegantná ruža sa však odpradávna teší nespornému a všeobecnému obdivu a obľube.
Je podstatný rozdiel medzi záhradnými a parkovými ružami, ktoré sa sadia pre potechu oka, a medzi bulharskými, tureckými, francúzskymi a marockými „voňavkárskymi” druhmi. Japonská parfumérska firma Shiseido preskúmala za osem rokov 1000 odrôd ruží a dokázala, že moderné kultivary vytvárajú taký vôňový prvok, ktorý u starých, pôvodných druhov neexistoval.
Tento zarosený zelený prvok vydáva fenolovo korenistú púdrovú vôňu a je príznačný pre všetky nové odrody. Osviežujúca zeleň a jemne sladká vôňa sú charakteristické pre nové odrody, na rozdiel od starých, síce tiež sladkých, ale ťažko voňajúcich odrôd.
V súčasnosti poznáme u ruží 540 vôňových prvkov, avšak ružovú vôňu nemožno vytvoriť tak, že ich jednoducho zmiešame. Existuje asi 1000 moderných odrôd ruží, no to, čo parfumérska výroba ponúka ako ružovú vôňu, pochádza z odrôd, s akými sa zvyčajne v kvetinárstvach nestretneme.
V súčasnosti sa pestovanie ruží ako suroviny pre svetovú parfumérsku výrobu sústreďuje v dvoch hlavných regiónoch. V Bulharsku a v Turecku kultivujú najmä šľachtené odrody damascénskej ruže – Rosa damascena, zatiaľ čo v južnom Francúzsku, v okolí mesta Grasse, v Egypte a v Maroku skôr stolistú ružu – Rosa centifolia. Spomedzi všetkých najviac vynikajú svojou vysokou kvalitou ruže pestované v Bulharsku.
Tak ružový olej, ako aj „absolútum” sú hlavnou vôňotvornou zložkou početných drahých parfumov.
Ako zaujímavosť si uveďme, že z ruží možno pripravovať aj delikátne jedlá a nápoje, napríklad džem a likér.
Najplnšia a najintenzívnejšia je vôňa ruže vtedy, keď je ešte len polorozvitá; v plnom kvete už stráca na sýtosti a sile, aj keď na pohľad je vtedy najkrajšia.Keď hovoríme o ruži, nemôžeme opomenúť ani jej malú sestričku z čeľade ružovitých, a to jahodu obyčajnú (Fragaria vesca). S jahodami, rastúcimi na kraji lesa, sa často spájali bájky o vílach. Napríklad v Bavorsku vešali kravám na rohy košíčky plné jahôd – takto sa chceli zavďčiť vílam, aby kravy dobre dojili. List jahody je bohatý na vitamín C a silicu.
Napokon spomeňme ešte „vodnú ružu” lekno (Nuphar luteum), hoci patrí do čeľade leknovitých (Nymphaeaceae). Jeho veľké, okrúhle listy plávajúce na vode a biele, žlté alebo červené lupene jemne voňavých kvetov tak nadelili veľkého impresionistického maliara Clauda Oscara Moneta, že na ich počesť namaľoval nádherný obraz Lekna.
11. Rutovité (Eutaceae):
„Pilierom” tejto čeľade je citrón a „zlatý citrón”, čiže pomaranč, latinským názvom Citrus aurantium, ďlej rozličné odrody grapefruitu a mandarínky. Vo voňavkárstve sa využíva iba vrchná, farebná šupka, ktorá pri rozpúšťaní vydáva príjemnú, povzbudivú vôňu. Dnes patrí v kozmetike medzi módne vône.
12. Okolíkaté (Umbelliferaé):
Do tejto skupiny zaraďujeme aníz, koriander, kôpor, rascu, petržlen, ale aj marinku voňavú (Asperula odorata), z ktorej sa kedysi vili voňavé vence a rozvešiavali ich v kostoloch, jej kvetmi posievali dlážky, kládli ju medzi bielizeň a vypchávali ňou matrace. Listy marinky (novší názov je lipkavec voňavý) obsahujú kumarín, ktorý jej dodáva vôňu skoseného sena. (Len si predstavte, aká je to slasť natiahnuť sa po dlhom, únavnom dni a odpočinúť si na posteli, ktorá vonia ako kopa sena!)
13. Fialkovité (Violaceae):
Fialka voňavá (Viola odorata), hlásateľka jari, je síce drobný, krehký fialový kvietok, no vydáva jedinečnú erotickú vôňu. Bola to najobľúbenejšia vôňa v niekdajšej Anglii za čias kráľovnej Viktórie. Aj dnes môžeme vychutnávať jej vôňu z jemných, čistých, panensky rafinovane zvodných parfumov.
14. Citlivkovité (Mimosaceae):
Keď o niekom, najmä o žene povieme, že je citlivka alebo netýkavka, teda psychicky precitlivená, hneď nám zíde na um rastlina, ktorá je mimoriadne citlivá na dotyk.
Citlivka (mimóza) je tropický krík, ktorý pochádza z Brazílie a rozšíril sa aj inde v teplejších polohách. Dvojité perovité listy sa pri najmenšom dotyku zložia a stopky ovisnú – sú to takzvané seizmonastické pohyby. Čeľaď citlivkovitých má asi 400 druhov, najrozšírenejšia spomedzi nich je netýkavka hanblivá, Mimosa pudica, ktorá sa vyznačuje ružovým kvetom. Pestuje sa zväčša v skleníkoch.
Pod názvom mimóza sa v niektorých oblastiach Stredomoria často predávajú domáce druhy voňavej akácie, napríklad Acacia decurrens, ktoré majú žlté kvety.
Spomenutý obranný mechanizmus si rastlina vypestovala proti škodcovskému hmyzu, hlavne proti koníkom. Ešte jedna zaujímavosť – istý japonský vedec roku 1997 v nej objavil takú molekulu, ktorá hrá podstatnú rolu aj pri sťahoch ľudských svalov.