Poriadok v džungli vôní

Ako prvý sa pokúsil zoskupiť vône do tried Carl von Linné (1707 -1778); jeho triedenie vychádza z botaniky. Lorry odporúčal chemické triedenie; rozoznával gáfrové, narkotické, éterické, prchavo kyslé a zásadité vône. Podľa Bainovho triedenia existujú vône čisté, svieže, ubíjajúce, odporné, sladké, smradľavé, štipľavé, éterické, prismudnuté a vzbudzujúce apetít. Veľmi rozšírené je Zwardemackerovo delenie na vône éterické, aromatické, balzamové, ambrovo-mošusové, prihorené, vtieravé, nesympatické a hnusné. Napokon spomeňme Henningov pokus: tento autor rozoznáva šesť základných vôní, a to: korenisté, kvetinové, ovocné, živicové, prismudnuté a hnilobné. Prechody medzi vôňami sú podľa neho v podstate takisto plynulé ako napríklad medzi hlasmi a farbami.
V rámci tejto obrovskej ríše vôní sa počet parfumových kompozícií odhaduje dnes asi na 800, z čoho väčšiu polovicu tvoria ženské vône. Súčasní odborníci na parfumy vypracovali triedenie týchto vôňových kompozícií. Oboznámime sa s ním aspoň v hrubých črtách.
Medzinárodne sa používa takzvaný systém H & R (Haarmann a Reiner), ktorý rozdeľuje vône podľa typu na ženské a mužské a prehľadne mapuje vône v rôznych oblastiach svetového trhu. Toto triedenie vychádza z vôní, ktoré v 20. storočí najvýraznejšie dominujú na európskom, americkom a japonskom trhu. Výnimku tvoria najstaršie citrusové vône, ako aj vône Foughre Royale/Houbigant z roku 1882 a Jicky/Guerlain z roku 1889, ktoré sú v obehu ešte aj dnes, ako aj zopár slávnych parfumov, ktoré sa dnes už nevyrábajú – patrí medzi ne napríklad Foughre Royale z roku 1917, Chypre/Coty alebo Bois de Iles/Chanel z roku 1926. Nezanedbateľným kritériom bola aj povesť vône – kládol sa mimoriadny dôraz na „kultové” variácie, ako je Chanel N” 5 alebo Chypre, udávajúce nové smery vo vývine parfumov. Odborníci, ktorí vypracúvali tento systém, sa riadili zásadou, že každý parfum má svoju príznačnú, základnú vôňu. Každá z hlavných kategórií sa delí na viacero podkategórií.
Jazyk nedokáže presne odzrkadliť nespočetné nuanse vôní. Povedzme výrazy- zelená alebo svieža, ktoré sa používajú vo viacerých podskupinách, vlastne nevyjadrujú vôňu ako takú. Odborníci však vo svojom žargóne rozumejú týmito výrazmi jasne vymedzený obsah, a u laikov tiež vyvolávajú predstavu určitej vône a dojem, ktorý vyvoláva. Jednou z najťažších úloh „voňavkových manažérov”, špecialistov na reklamu, je v tomto prípade jednotlivé vône adekvátne a výstižne pomenovať a súčasne ich opísať tak senzitívne, príťažlivo a pritom vierohodne, aby človeka lákalo vyskúšať si ich. Títo odborníci vytvárajú jedinečnú poéziu vône – niektorí sú skutočne majstrovskými básnikmi vôní.
Podľa ich ponímania existujú tieto hlavné kompozície vôní: Ženské vône – kvetinová vôňa, orientálna, cyprus. Mužské vône: levanduľa, fougére (vyslovuje sa fužer; v parfumérskej literatúre sa zaužíval tento francúzsky výraz, ktorý znamená niečo ako papraď, suché lístie), orientálna, cyprus, citrus.
Ako vidíme, niektoré vône sa prelínajú, no kvetinová vôňa je typicky ženská, kým fougére a citrus sú typicky mužské. Spomedzi spomenutých piatich mužských vôní sa do hlavne] kategórie zaraďuje zvyčajne iba fougére, orientálna a cyprusová vôňa. Každá trieda sa delí na podskupiny. Prehľadne to znázorňuje tabuľka vpravo.
Ku každej kompozícii je priradená aj určitá farba. Účelom farieb je opticky umocniť vôňu kompozícií.