Parfum ako voda

Bol to prvý známy alkoholový parfum. Bola to voňavka a zároveň lieh s liečivými účinkami. Sprvoti sa používal na ochranu pred morom.Tento, pôvodom nie uhorský, ale pravdepodobne francúzsky vynález sa stal slávnym práve v Uhorsku. A pokiaľ ide o pôvod, možné je aj to, že po prvýkrát ho pripravil Arnoldus Villanovus (1235-1312), profesor farmácie na barcelonskej univerzite.
V Anglicku sa uhorská voda stala módnou v 14. storočí vďaka kráľovnej Filipe, krásnej manželke Eduarda III. (1312-1377). Asi o 150 rokov neskôr sa o štvrtej manželke Henricha VIII. (1491-1547) Anne Kleveovej povrávalo, že svadobný veniec mala z rozmarínu; o rozmaríne sa totiž predpokladalo, že regeneruje telo a povzbudzuje myseľ. Uhorská voda dostala svoje meno podľa matky kráľa Ľudovíta (1326-1382) Alžbety; údajne sa našiel list, v ktorom kráľovná opisuje zázračné účinky rozmarínovej vody na liečbu pakostnice. Podľa legendy kráľovná dostala recept na zachovanie večnej mladosti od istého pustovníka. Rozmarínový olej sa musel štyri dni máčať v 50-percentnom liehu. Kráľovná neskôr pôvodný recept zmenila: do štyroch litrov alkoholu vyrobeného z hrozna bolo treba pridať asi 50 gramov rozmarínového oleja, 25 gramov oleja z medovky lekárskej, 25 gramov citrónovej kôry, štipku mäty a všetko zmiešať s jedným litrom ružovej vody. Sedemdesiatšesťročná Alžbeta od používania „zázračného prípravku” natoľko skrásnela a omladla, že sa do nej zaľúbil poľský kráľ a požiadal ju o ruku. Na základe týchto chýrov sa rozmarínová voda dostala do módy.
Najprv si ju obľúbili na kráľovských dvoroch a v šľachtických sídlach a nakoniec aj v menej urodzených vrstvách po celej Európe. Používala sa na umývanie tela i tváre, na oplachovanie vlasov, parfumovali ňou vreckovky, pridávali ju do kúpeľa. Rozmarín pochádza zo stredomorskej oblasti. Názov Ros marinus znamená v preklade morskú rosu. Uhorská voda bola predchodkyňou známej kolínskej vody; jedine Eau de Cologne dokázala v polovici 18. storočia zatlačiť do pozadia kvetinové vody – ružovú vodu a rozmarínovú vodu.
V dejinách bola aj ďalšia Alžbeta, ktorej vášeň k parfumom sa stala priam legendárnou. Bola to Alžbeta I., Shakespearova súčasníčka (rivalka už spomínanej, takisto voňavky zbožňujúcej Márie Stuartovej), kráľovná Anglicka v rokoch 1558 až 1603. Komnaty jej paláca sa postrekovali voňavou vodou zo strieborných fľaštičiek, jej šaty viseli v navoňaných vreciach a kožené rukavice, dokonca aj topánky sa namáčali do jej obľúbenej zmesi z pižma a damascénskej ruže. Na dvore sa rozšírila zvesť, že „s ostrosťou jej čuchu môže súperiť iba jej ostrý jazyk.
Tomu však prinajmenšom protirečí, alebo práve to potvrdzuje dielo Virginie Woolfovej Orlando – keďže v tom čase sa parfumy používali hlavne na prekrytie „nepríjemných pachov”, ktorých príčinou bola nedostatočná hygiena. Titulná postava románu Orlando mala takéto skúsenosti s onou slávnou ženou: „… toto telo malo pach kožušín uložených v gáfrovej skrini,” alebo inde: „… kráľovná si pritiahla Orlanda vedľa seba na vankúš … a zaborila mladíkovu tvár do zarážajúcej gebuziny – už mesiac si nevymenila šaty – ich vôňa pripomenula Orlandovi spomienky z detstva, matkinu starú komoru, v ktorej sa skladovali kožušiny. Zadúšajúc sa vymanil z kráľovninho objatia.”
Kým vo Francúzsku a Taliansku patrilo voňavkárstvo k uznávaným remeslám, v Nemecku ostávala výroba voňaviek striktne v rukách duchovných. Mnísi a mníšky v kláštoroch pripravovali aromatické vody – predovšetkým na liečebné účely. V knižniciach študovali vedecké práce, prepisovali ich, v kláštorných záhradách pestovali koreniny, voňavé byliny a iné úžitkové rastliny. Kláštory boli prvé strediská liečiteľstva, preto sa tu experimentovalo s výrobou liekov. Varilo sa pivo a vyrábali destiláty, ktoré sa konzumovali nielen kvôli terapeutickým účinkom. Predstavená kláštora benediktínok Hildegarda von Bingen (1098-1179) opísala v knihe receptov Bylinná záhrada aj recept na výrobu vtedy známej voňavej vody. Kláštory teda zásobovali európsky trh alkoholom a výťažkami z liečivých rastlín pre potreby lekárov a lekárnikov, ale výroba voňaviek sa napriek všetkému ich úsiliu nerozšírila.
Iná bola situácia v Taliansku. I tu sa niektoré slávne parfumy zrodili v kláštoroch, napríklad svetoznáma ľaliová voda a florentský iris v Santa Maria Novella vo Florencii, no strediská výroby parfumov boli inde. Ako sme už spomínali, Benátky boli v 15. storočí najvýznamnejším strediskom obchodovania s Blízkym i Ďalekým východom. Obyvateľstvo Benátskej republiky žilo v neuveriteľnom blahobyte, užívalo si výhody importovaného orientálneho i byzantského luxusu. Aj ostatné talianske prístavné mestá sa topili v hojnosti. 0 Neapole sa povrávalo, že dokáže zásobiť parfumami a koreninami celý svet. V týchto rozkvitajúcich mestských štátoch medzi sebou v okázalom prepychu súperili šľachta s rozmáhajúcou sa vrstvou obchodníkov a bankárov. Do tohto životného štýlu patrili aj vône: voňavé roztoky a krémy, parfumované mydlá, rozličné aromatické koreniny, púdre s kvetinovou vôňou, rafinované šminky, kadidla, korenené jedlá a aromatické nápoje sa stali súčasťou každodenného života. Nápoje a jedlá boli občas aj otrávené, preto urodzení ľudia zamestnávali ochutnávačov. (Vytrvalo verili fáme, že človeka možno zabiť aj otrávenou rukavicou.)
„Nepoznali mieru ani v používaní voňaviek, pričom ich použitie sa rozšírilo na rôzne zložky prostredia. Pri slávnostných príležitostiach voňavými balzamami a masťami natierali dokonca aj osly a Pietro Aretino raz ďakoval I. Gosimovi za navoňanú zásielku peňazí,” napísal v 19. storočí švajčiarsky historik Jacob Burckhardt vo svojej knihe Renesančné Taliansko. Taliansky spisovateľ Pietro Aretino (1492 až 1556) bol chránencom vladárov a vysokých cirkevných hodnostárov; svojimi satirickými básňami síce vyvolal škandály, ale tie mu zabezpečili úspech. Gosimo, ktorého spomínal Burckhardt, bol I. Cosimo Medici, florentský knieža, ktorý na svojom dvore i v meste zaviedol legendárny renesančný životný štýl.
V ostatných častiach Európy sa na tento prehnaný luxus dívali s obdivom, závisťou i pohŕdaním súčasne, keďže zákonite išiel ruka v ruke so zvrhlosťou, chamtivosťou a bezzásadovosťou.
Tento hriešny prepych sa spájal s kniežacím a pápežským rodom Borgiovcov; predovšetkým s Cesarem (1475-1507) a Lucreziou Borgiou (1480-1519), deťmi pápeža Alexandra VI. (pôvodne sa volal Rodrigo Borgia).
V tom období boli Taliani najbohatšími obyvateľmi Európy: všetok luxusný tovar – parfumy, kozmetické prípravky a k tomu potrebné suroviny, ktoré boli v ostatných častiach Európy vyhľadávané, prechádzali cez Taliansko. Známy dánsky historik umenia Rudolf Broby-Johansen vo svojej práci o obliekaní v Taliansku 16. storočia napísal: „Veľa času venujú svojmu výzoru, farbia si vlasy, líčia a pudrujú tvár. Vychýrené blond vlasy Benátčaniek sú takisto umelé; vlasy si nechávajú vyblednúť na slnku, pričom však dávajú dobrý pozor, aby im pleť nezhnedla ako pleť sedliačok.”
Aby sme však nezískali o tejto starostlivosti o krásu skreslenú predstavu, citujme niekoľko viet z triezvych poznámok Gardanusa (okolo roku 1500): „Na mužoch i ženách sa hmýria blchy a vši. Jednému páchne pod pazuchami, druhému páchnu nohy, no väčšine zapáchajú ústa.” Tzv. blšia kožušina bola súčasťou dámskej spoločenskej toalety; dámy si ju prehodili cez plecia, aby hmyz do nej naskákal. Dodajme, že okrem blších kožušín sa nosili aj pasce na blchy, zavesené na krku ako šperky. Cardanus, vlastným menom Girolamo Cardano, bol taliansky matematik, lekár, po latinsky píšuci autor (1501-1576). Preslávil ho hlavne jeho neľútostne úprimný a vášnivý životopis De vitá propria.
Predchádzajúce riadky potvrdzujú zvláštny fakt, známy z dejín hygieny: že vyspelá renesančná kultúra bola v istom zmysle zaostalejšia ako stredoveká – ešte aj v „kolíske” renesancie, Taliansku.
Zároveň je však paradoxné a v protiklade s uvedeným, že renesančné Taliansko charakterizuje – aspoň v teoretickej a ídeologicko-estetickej rovine – aj túžba po prirodzenosti a striedmosti v krášlení. Svedčí o tom napríklad dielo Baldassara Castiglioneho (1478-1529) Dvoran. Autor v ňom opísal kultivovaný život na renesančnom panovníckom dvore, svoje názory a zážitky s dvoranmi a dvornými dámami: „Nevšimla si Vaša milosť, o čo viac je očarujúcejšia tá dáma, ktorá keď si aj namaľuje tvár, robí to tak nenápadne, že ten, kto ju vidí, ani nevie, či je nalíčená, alebo nie, ako tá, ktorá si na seba natrie takú hrubú vrstvu, že vyzerá, akoby mala masku… Je to prirodzená čistota, ktorá lahodí oku i ľudskej duši…” Jeho dielo ako keby vystihovalo skôr vkus dnešných dám než vkus jeho súčasníčok. Dnes udávajú tón práve jemné, diskrétne líčidlá a ľahké parfumy.
Vráťme sa však do 15. storočia: svet sa menil. Roku 1453 Turci dobyli Konštantínopol spod nadvlády Benátčanov a začali sa veľké objavné cesty. Roku 1489 Portugalci prvýkrát oboplávali Afriku, roku 1492 Krištof Kolumbus (1451-1506) objavil Nový svet. Od tých čias námorné mocnosti dovážali na vlastných lodiach tovar a poklady z Východu a neskôr aj z Južnej Ameriky. Po objavení Nového sveta Amerika obohatila Európu a ostatný svet o nové voňavé kvety a rafinované parfumy – medzi inými o mexickú tuberózu, akáciu a vanilku, či o peruánsky heliotrop.