Parfum ako anglický tovar

V tom období dámy nosili navoňané šaty a vreckovky, ale len zriedkavo si natierali parfum na pokožku. Oscar Wilde (1854-1900), s povesťou fičúra a čudáka, ktorý „dobyl” Londýn, roku 1891 napísal svoj slávny román Portrét Doriana Graya, vystihujúci melancholickú a súčasne pôžitkársku náladu fin de siécle (konca storočia). Okrem iného v ňom napísal: „… začal študovať parfumy a tajomstvo ich výroby, destiloval ťažké voňavé oleje a pálil voňavé živice z Východu. Videl, že každý poryv mysle má svoju protiváhu v živote zmyslov, a dal sa hľadať ich skutočný vzájomný vzťah, zvedavý, čo v kadidle uvádza človeka do mystickej nálady a čo v ambre v ňom prebúdza vášne a čo vo fialkách vyvoláva v ňom spomienky na zašlé lásky, čo v pižme kalí myseľ a čo v čampaku kalí obrazotvornosť; a často sa usiloval vypracovať pravú psychológiu vôní a zhodnotiť rozličné vplyvy sladko voňajúcich koreňov a voňavých, peľom otážených kvetov alebo aromatických balzamov a tmavých vonných driev, valeriány, ktorá vyvoláva nevoľnosť, a hovenie, od ktorej ľudia šalejú, a agávy, o ktorej sa hovorí, že vie rozptýliť melanchóliu duše.”
I keď sa spôsoby pri výrobe parfumov zjemnili, v podstate sa používali známe postupy destilácie, lisovanie v alkohole a masti a extrahovanie. Zistilo sa, že z niektorých kvetov, ako sú jazmín a tuberóza, sa destiláciou nad parou nedajú získať éterické oleje. V Grasse sa zdokonalila technika enfleurage – napúšťame masti alebo oleja vonnou esenciou, čo však bolo veľmi prácne. S vývinom chémie vznikol petroléter, prvé éterické rozpúšťadlo, ktoré slúžilo na výrobu éterických vonných olejov.
Kým v Grasse sa usilovali o zvýšenie výroby prírodných parfumov a zjemnenie ich zloženia, v nemeckých laboratóriách sa činili priekopníci moderného parfumu. Ich cieľom pôvodne nebola výroba parfumov, ale výskum vonných a chuťových komponentov, syntéza dôležitých zložiek, ako aj výroba umelých voňaviek. Išlo o látky, ktoré neexistujú v prírode a pomocou ktorých sa dajú vyrobiť úplne nové vône. Spočiatku sa voči syntetickým parfumom prejavoval odpor, ale ich víťazné ťaženie sa nedalo odvrátiť. Väčšina žien prijala nové vône so zvedavosťou i záujmom; nechceli už voňať ako kvetinová záhrada alebo orientálny hárem. Na začiatku 19. storočia sa totiž módna vlna prílišného parfumovama utíšila: už iba prostitútky používali nadmerné množstvo líčidiel a parfumov. Napríklad maďarský autor Dezsó Kosztolányi v básni Malý bordel napísal „… do svojich špinavých, navoňavých šiat si pripravte bahnisté rozkoše…”