Houbigant

Na firemnej tabuli stálo A la corbeille de fleurs (Kvetinový kôš). Mladý drogista predával okrem obľúbených kvetinových vôní Márie Antoinetty aj darčekové svadobné koše, masti, bieliace krémy, rukavice a vejáre. Účtovná kniha z roku 1777 sa začína slovami: „V mene Otca i Syna i Ducha svätého…” Zo spisu vyplýva, že medzi základnými zložkami jeho parfumov dominuje fialka, klinček, bergamota a orgován a že jeho klientmi boli významné osobnosti svetského i cirkevného života. Okrem iných princ Etienne de Choiseul (1719-1785), štátnik a významný politik svojej doby, ako aj Jules Auguste Polignac (1780-1847), knieža, ktorého Ľudovít XVIII. roku 1820 vymenoval za paira, roku 1823 za veľvyslanca v Londýne a nakoniec sa dostal do nemilosti (roku 1804 a 1830 bol odsúdený na doživotný žalár), alebo milovník fialkovej vône abbé Osmond či jeho odporca abbé Pinguilly, ktorý používal jemný púder bez vône. Rodinný podnik Houbigantovcov rozkvitol počas prvého cisárstva v rokoch 1804 až 1814. Roku 1807 sa vedenia podniku ujal syn zakladateľa, ktorý sa spojil s voňavkárom Chardi-nom. Ten dodával parfumy priamo cisárovi Napoleonovi Bonapartemu (1769-1821). Josephine de Beauharnais, ktorá sa roku 1796 stala Napoleonovou manželkou, údajne obľubovala výlučne produkty s prímesou pižma, pretože jej pripomínali rodný ostrov Martinique.
Podľa účtu zo 17. mája 1815, teda mesiac pred potupnou porážkou pri Waterloo, si Napoleon u svojho stáleho dodávateľa – firmy Houbigant-Chardin – objednal parfumy, rôzne toaletné potreby a parfumované rukavice. Údajne spotreboval šesťdesiat flakónov kolínskej vody za mesiac a objednal si aj špeciálnu fľaštičku, ktorú nosil zasunutú v čižme. Podľa jedného cisárovho životopisu vo vyhnanstve na Ostrove svätej Heleny horeli na nočnom stolíku ťažko chorého Napoleona dve Houbigantove pastilky. Firma predávala jemné kolínske vody, ako aj tzv. Poudre ä la Maréchal (Púder na maršalov spôsob).
Potomok rodiny Houbigantovcov bol roku 1829 vymenovaný za voňavkára princeznej Adelaidy Orleánskej; okrem toho zásoboval európske kráľovské dvory výťažkami z levandule a krémami z ebenovníka. Pre anglickú kráľovnú Viktóriu vyrobil mydlo Windsor a krém na báze hovädzieho špiku. (Windsor je meno, ktoré roku 1917 prijala Hannoverská dynastia.) Počas prusko-francúzskej vojny (1870) medzi stálych klientov firmy patrili aj cisár Napoleon III. s manželkou Eugéniou.
Vedenia firmy sa roku 1880 ujal Paul Parquet, ktorý k sebe pribral skúseného a obchodným duchom obdareného Alfréda Javala: stali sa vlastníkmi najväčšej voňavkárskej firmy vo Francúzsku.
Od roku 1890 Houbigantovci zásobovali voňavkami aj ruský cársky dvor. Na počesť čarovnej Marije Fjodorovny vytvorili parfum Bouquet de la Tsarine (Gárovnina kytica), pre jej dcéry – veľkokňažné – zas parfum Moika a kolínsku vodu Impériale Russe.
V Neuilly, kam sa firma presťahovala, sa zrodil slávny Fougére Royale, machovo korenistý parfum, obľúbená vôňa spisovateľa Guy de Maupassanta (1850-1893).
Roku 1912 vznikla voňavá kompozícia Quelques Fleurs, ktorá spolu s Ruským baletom dobyla Paríž.
Roku 1925 sa kozmetický rad En Beauté vydal dobýjať zámorské oblasti: od roku 1920 sa parfumy Houbigant predávali aj v Spojených štátoch amerických. V New Jersey mali továreň a v New Yorku výstavnú sieň.
Od štyridsiatych rokov sa firma usilovala presadiť oproti konkurenčným podnikom a zachovať si kvalitu tým, že nepoužívala umelé, syntetické ingrediencie.
Riadenia firmy sa ujal Enrico Donati a pre podnik sa začal nový život. Na trh sa dostal parfum Monsieur Houbigant a Chantilly, ktorý sa objavil v päťdesiatych rokoch, dostal nový dizajn a balenie.
Roku 1980 sa objavil Ciao s kvetinovou vôňou a o dva roky neskôr orientálne voňajúci Raffinée. Klasický Quelques Fleurs dostal roku 1985 nový „šat”, matnú fľaštičku v tvare lupeňov. Už takmer dvesto rokov spája v sebe značka parfumy
Houbigant klasickú, tradičnú vôňu s modernosťou.