Flakóny a Starovek

Egypt:
Zo starovekého Egypta sa zachovali prekrásne alabastrové tégliky na krém.
Malá fľašovitá nádoba s dvoma ušami, v ktorej sa skladovali parfumy a krémy, sa takisto nazývala alabastron. Tento druh nádoby bol veľmi rozšírený v ptolemajovskom Egypte a neskôr aj v oblasti Stredozemného mora.
V egyptských hroboch sa našli hermeticky uzavreté hlinené nádoby, v ktorých sa aj po 3000 rokoch uchovalo čosi z ich pôvodného voňavého obsahu. Keď roku 1922 Howard Carter objavil Tutanchamonovu hrobku (Nová ríša, 18. dynastia, asi 1347-1339 pred n. l.), z nádob, ktoré boli uložené vedľa „detského kráľa”, sa šírili slabá vôňa balzamu.
Ako sme už spomínali, poznatky o starovekých parfumoch máme vďaka kultu mŕtvych; zosnulých totiž vtedy pochovávali spolu s flakónmi naplnenými vonnými olejmi, aby im uľahčili cestu na onen svet.
Keď hovoríme o krášliacich prípravkoch a potrebách Egypťanov, nesmieme zabudnúť na paletu s líčidlami, ktoré sa nanášali na tvár. Vyrábala sa z rozličných kameňov, najčastejšie z kremeňa, a mala tvar zvierat, človeka alebo štítu.
V newyorskorn Metropolitnom múzeu sa nachádza vzácny klenot – fiola z mnohofarebného skla, datovaná do obdobia Novej ríše. Sklo poznali Egypťania už veľmi dávno. Najstaršie sklo, ktoré sa našlo v krajine pozdĺž Nílu, pochádza z roku 3400 pred n. l. Predpokladá sa však, že sklo sa tam vyrábalo už predtým, lebo základný materiál na jeho výrobu – piesok – sa v Egypte nachádzal vo veľkom množstve.
Egyptské sklárstvo bolo okolo roku 1300 pred n. l. už veľmi vyspelé. V stredisku Tell-el-Amarna sa vyrábalo chýrne egyptské „modré” sklo zo zlúčenín kobaltu. (Dielne na výrobu skla boli objavené aj v Tébach.) Poznatky o výrobe skla sa pravdepodobne odtiaľ rozšírili na Blízky východ. V rokoch 800-700 pred n. l. predávali sklo fenickí obchodníci, preto ich dlho pokladali za vynálezcov skla. Výrobu priezračného skla však objavili Asýrčania; v tejto oblasti dosiahli veľké pokroky aj Arabi v 8. storočí pred. n. l.
Dnešný výrobný postup – fúkanie skla, ktorý nahradil starší postup odlievania skla pomocou foriem, bol vynájdený až v 2.-1. storočí pred n. l. v sýrskom Sidone. Tento prevratný postup umožnil hromadnú výrobu skla, čím sa jeho cena (dovtedy súperiaca s cenou zlata) znížila. Nie náhodou bola posmrtná maska z čistého zlata v Tutanchamonovej hrobke zdobená „obyčajným” sklom a polodrahokamami. V starovekom Egypte ešte transparentnosť skla,
čo je jeho súčasnou najcharakteristickejšou vlastnosťou, nebola čo je jeho súčasnou najcharakteristickejšou vlastnosťou, nebola dôležitá: sklo spracovávali ako farebnú masu pomocou modrej frity, čo je zmes piesku a sódy. Tú naliali na formu z masy mäkkého oxidu kremičitého. Výzdobu robili pomocou sklenených vlákien rozličnej farby.
(V Európe sa až do 12. storočia sklo vyrábalo už spomenutým spôsobom a z obdobných surovín. V 17. storočí George Ravenscroft pridaním oxidu olovnatého vynašiel olovnaté sklo.)
Okrem hlinených, kamenných a sklených nádob sa z čias Amenhotepa III. a kráľovnej Teje zachovala žltá fajansová nádoba na voňavku, ktorá je uložená v parížskom Louvri.
V Arábii sa zmes korenín, živice a pižma používala nielen na obetovanie – pridávali ju dokonca do omietky chrámov, aby sa z nich v dôsledku pôsobenia slnečného tepla šírila príjemná vôňa. Voňavky mali dôležité miesto aj vo svetskom živote na uchovanie zdravia; boli neoddeliteľnou súčasťou kúpeľov atď „Nádobami” na voňavky teda boli aj múry a vane.

India:
Nielen Egyťania, ale aj Indovia sa vyžívali vo „vonných olejoch”. Indovia vedeli, že lúdské telo a jeho „obal”, teda pokožka, nepotrebuje len čistú vodu, ale aj prostriedky proti vysušeniu – krémy, oleje (dnes sú to hydratačné prípravky).
Rímsky autor Plínius starší (23-79 n. l.) si ťažkal na rozmaznanosť a čudáctvo Rimanov, ktorí z Indie dovážali obrovské
množstvo drahého tovaru. Najčastejšie to boli koreniny, voňavky, jemné tkaniny, líčidlá atď. leho najvýznamnejšie dielo, encyklopédia Natura-is história okrem iného vykresľuje dobové zvyklosti a každodenný život Indov, v ktorom hrala dôležitú úlohu hygiena a starostlivosť o telo. Píše v ňom aj o prepiatych nárokoch Rimanov na luxus v období Nerónovej vlády. Okrem toho tam nájdeme svedectvo o živom obchodovaní v staroveku, hlavne medzi Indiou a západným svetom.

Čína:
V súvislosti s čínskymi téglikmi na voňavky sa musíme zmieniť o troch materiáloch: o jadeite, laku a chýrnom porceláne.
Slovo jadeit má španielsky pôvod: španielski dobyvatelia Mexika verili, že piedra de hyáda, zelený kameň Indiánov, lieči choroby obličiek. V predkolumbovskej Strednej Amerike si jadeit cenili viac ako zlato. V Európe bol takto pomenovaný aj podobný kameň zelenej farby a takmer rovnakej tvrdosti, pochádzajúci z Číny. Geológovia však v 19. storočí zistili, že je to iný minerál: nefrit. (Latinské slovo – pochádzajúce z gréčtiny – nephrilis – po „našom” nefritída -má takisto súvislosť s obličkami, obličkovými kameňmi; znamená zápal obličiek.) Slovo jadeit dlho označovalo všetky kamene zelenej farby. Keďže sa doň dalo dobre ryť, používal sa na výrobu ozdôb. Uctievaný „zelený kameň” novozélandských praobyvateľov Maoriov bol takisto jadeit. Najvzácnejší je smaragdovozelený jadeit, tzv. imperial jade, teda cisársky jadeit. Najväčšie náleziská jadeitu sa nachádzajú v Barme (Mjanmarsku) a Tibete – pochádzajú odtiaľ prekrásne výrobky.
Nielen Španieli, Indiáni a Maoriovia pripisovali týmto polodrahokamom, teda jadeitu a nefritu, zázračné vlastnosti. Starí Číňania verili, že nefrit je darcom života, a usilovali sa ním ochraňovať svojich mŕtvych. Telá zosnulých panovníkov pokrývali pospájanými nefritovými doštičkami – ako keby im obliekali posmrtný rubáš. Jedným z najvýznamnejších archeologických objavov v Číne bolo roku 1968 odkrytie hrobky princa Liu Senga (brat cisára Vu) a jeho manželky princeznej Tou Van; hrobka je z 1. storočia n. l. a nachádza sa asi 150 km od Pekingu. Pozostatky princa i princeznej boli chránené pancierom z kúskov nefritov pospájaných zlatými vláknami – ako keby mali na sebe „záchrannú vestu”. Samozrejme, tá neochránila mŕtve telá; pancier sa rozpadol a z tiel ostali len kosti. Po zreštaurovaní však možno toto osobité oblečenie obdivovať v jeho plnej kráse. Z Číny, Japonska a ďalších krajín Ďalekého východu pochádzajú aj ďalšie výrobky a ozdoby z jadeitu i nefritu.
Lak – po odparení éterických látok zo živice, ktorá vyteká zo stromu Rhus vernicifera, vzniká roztok alebo emulzia vytvárajúca lesklý, vode odolný povlak. Lakovaná povrchová úprava umeleckých predmetov bola a stále je veľmi rozšírená hlavne v krajinách Ďalekého východu. Pôvodne sa lakom nazývala červenkasto-hnedá miazga viacerých stromov a krov. V čínskom i japonskom umení bola dôležitou surovinou pri výrobe podnosov, čias, mís, ako aj dóz a iných nádob na parfumy.
Ďalej sa musíme zmieniť o stáročia nenapodobiteľnom a nenahraditeľnom (v konkrétnom i prenesenom význame slova) čínskom porceláne, z ktorého sa vyrábali aj tégliky na voňavky. Ak postupujeme chronologicky podľa dynastií, Číňania už v období dynastie Chán (206 pred n. l.- 220 n. l.) vyrábali nádoby z kameniny podobnej porcelánu, nazývanej aj „protoporce-lán”. Jeho belavá a zelenkastá priehľadná farba, glazúra zo živice a vynikajúce vlastnosti v mnohom prevyšujú aj tradičný čínsky porcelán. Rozkvet výroby týchto kameninových nádob spadá do obdobia dynastie Sung (960-1127). Medzi priehľadné glazúry patrí tzv. seladónska poleva, ktorá je bledozelenej farby. Jej zlatohnedý variant, nazývaný zlatý seladón, sa rozšíril najmä v Japonsku.
Najstaršie (už pravé) porcelánové výrobky vznikli v období dynastie Suej (581-618) a Tchang (618-907). Prvýkrát sa o tomto zázračnom materiáli zmienil v polovici 8. storočia istý arabský cestovateľ vo svojom cestopise. Biely porcelán zdobený modrou farbou, ktorý sa v Európe nazýva „čínsky porcelán”, vznikol v období dynastie Juan (1279-1368). S ním sa zrodil nový druh keramiky, pri ktorej hrá úlohu zdobenie, vzor – dekor. Dekor sa dával zvyčajne pod glazúru. Modrá farba sa získavala z kobaltu. Niekedy sa používala aj červená.
Prvý čínsky porcelán sa do Európy dostal v dobe križiackych výprav (11.-12. storočie), no masovejší dovoz sa začal až koncom 15. storočia. Európania sa usilovali odhaliť spôsob výroby porcelánu už v 16. storočí, ale podarilo sa to až začiatkom 18. storočia Nemcovi Johannovi Friedrichovi Bottgerovi v Meissene.
V období dynastie Ming (1368-1644) sa zdobenie stalo ešte dôležitejším. Najkrajšie predmety vznikli za vlády cisára Suan-te (1426-1464). Od 17. storočia výrobu porcelánu ovplyvňoval export: namiesto jednofarebných (monochromatických) predmetov sa preferovali výrobky s pestrofarebnými motívmi. Veľmi častým motívom bol drak: zelený na žltom podklade, respektíve zlatý na červenom podklade. Aj cisár Kchang-si (1662-1722) z nasledujúcej dynastie podporoval výrobu porcelánu. Pre toto obdobie bolo charakteristické maľovanie rozličných motívov na modrom základe. Modrú dekoráciu -krajinky, kvety, vtáky – maľovali na nádoby štetcom. Okrem modrej farby sa často používala aj zelená a červená. Špecialitou je tzv. púdrovo-modrý základ: farba sa na predmet nafúka, čo vyvoláva dojem poprašku.
Napokon sa treba zmieniť o dlhom období vlády dynastie Cching (1644-1911). Za vlády cisára Jung-čenga (1723-1735) bol veľmi obľúbený ružový porcelán a tzv. vaječná škrupina. Tento druh porcelánu sa zdobil neobyčajne jemnou kresbou.
0 výrobe porcelánu sa nebudeme rozpisovať. Základom tvrdého porcelánu, nazývaného aj nemecký porcelán, je kaolín, živec, kremeň a trochu vápna. V Európe sa porcelán stal obľúbeným materiálom na výrobu téglikov a parfumových dóz až v 18. storočí, v období rokoka.

Gréci:
Z klasického gréckeho obdobia sú dobre známe hlinené nádoby rôznych tvarov s maľovanými motívmi. Na základe nich si môžeme utvoriť aj predstavu o nádobách na uskladnenie parfumov. Zachovalo sa niekoľko nádob v tvare vtákov, zvierat, ľudskej hlavy, dokonca vo forme nohy obutej v sandáli, v ktorých bol kedysi parfum. Charakteristickým výrobkom v oblasti voňavkárskeho umenia je tzv. Lekytos – valcovitá nádoba s podstavcom, slúžiaca na uskladnenie voňaviek a vonných mastí, ktorá sa v 6. storočí pred n. l. rozšírila po celom Grécku. Spoločným znakom nádob tohto typu je jedno ucho a úzke dlhé hrdlo, avšak majú rozmanité motívy a farby: buď čierne vzory na bledom hlinenom podklade, alebo bledožltý vzor na čiernom podklade. Veľa lekytov sa v dobrom stave zachovalo v hroboch, pretože od 5. storočia pred n. l. sa používali na Atickom polostrove ako obetné dary zosnulým. (Kusy, ktoré sa používali v pohrebnom kulte, sa zdobili bielou maľbou.)
Typickým gréckym téglikom na voňavky a masti bol aj aryballos (600-500 pred n. l.). Túto baňatú nádobku s úzkym hrdlom nosili ľudia pripevnenú koženým remienkom na zápästí. Na zachovaných zobrazeniach majú účastníci olympijských hier aryballos na zápästí a pomocou posvätného oleja a železnej škrabky si z tela odstraňujú prach a pot. Obľúbeným motívom na aryballoch boli hopliti – pešiaci v ťažkej výzbroji, vybavení pancierom, helmou a mečom alebo kopijou, takisto ako sova bohyne Atény.
Ďalšou charakteristickou nádobou na uskladnenie parfumov u Grékov bola alabastrová nádoba s podstavcom alebo kratér. Táto veľká zvonová alebo kalichovitá hlinená nádoba so širokým otvorom a dvoma rukoväťami slúžila však hlavne na miešanie vína a vody. Čierne lakované motívy nám približujú každodenný život a kozmetické návyky starovekých Grékov.

Etruskovia:
Etruskovia – vysoko kultúrny, rozvinutý národ -žili na Apeninskom polostrove ešte pred érou Rimanov; aj oni po sebe zanechali množstvo nádob slúžiacich na uskladnenie vonných látok. Sú medzi nimi alabastrové nádoby podobné gréckym aryballom a lekytom s farebnými vzormi na čiernom podklade a široké tégliky na masti s pokrievkami.
Lesklá čierna alebo sivá etruská keramika, vyrábaná v 8.-4. storočí pred n. l., sa nazýva bucchero; existovali dva varianty: bucchero pesante (hrubostenný) a bucchero sottile (tenkostenný). Nádoby bli často zdobené reliéfmi, prípadne odtlačkami. Na rozdiel od Grékov, ktorí obľubovali maľované vzory a figurálne stvárnenia, Etruskovia najradšej zhotovovali plastickú keramiku rozmanitých tvarov.
Zachovali sa aj bronzové cisty – väčšinou valcovité dózy alebo zdobené kovové nádoby na troch nohách, ktoré slúžili etruským dámam na odkladanie kozmetických prípravkov. (Čistou sa nazývajú aj etruské urny v tvare sarkofágu.) Namiesto rukoväte bola niekedy navrchu cisty umiestnená malá soška znázorňujúca ľudskú postavu.Na jednej z etruských keramík napoly leží žena, pričom hľadí do zrkadla na svoju nalíčenú tvár a rafinovaný účes.
Škoda, že vôňu jej parfumu, ktorý bezpochyby používala, už nezacítime. Jej parfum určite zodpovedal vkusu vtedajšej doby, ako je tomu aj dnes. Na tomto poli sa svet za posledných dva a pol tisíca rokov len málo zmenil: elegantné dámy sa chcú páčiť vždy a v každej epoche.

Rimania:
V rímskom období sa popri liatom skle objavilo zásluhou sýrskych sklárskych majstrov aj fúkané sklo; technika fúkania skla bola vynájdená zhruba v 1. storočí pred n. l.
Z obdobia Rímskej ríše sa zachovali jednoduché, ale tvarovo rozmanité fľaštičky na parfumy, nádoby na balzam či postrekovače. Známe sú aj tzv. slzné fľaštičky, pre ktoré je charakteristické špeciálne umelecké vypracovanie. Sú to podlhovasté fľaštičky s úzkym hrdlom, pripomínajú slzy; pôvodne sa myslelo, že slúžili na zachytávanie slz trúchliacich pozostalých, lebo sa našli v kryptách. Avšak neskoršie chemické analýzy túto romantickú domnienku naštrbili, pretože vnútri fľaštičiek sa našli zvyšky éterických olejov a esencií.
Zachoval sa napríklad sýtomodrou dúhovou farbou hrajúci flakón v tvare vtáka, ktorého zobák slúži ako hrdlo nádoby. Dúhové sfarbenie fľaštičky sa nazýva írisovanie. Tento jav spôsobuje prirodzené starnutie skla, ktoré ležalo niekoľko storočí pod zemou.
Aj nové sklo sa dá írisovať – pred ukončením výrobného procesu sa žeravé sklo vystaví pôsobeniu kovovej pary. Preto si treba dať pozor na „starobylosť”. V rozličných štýlových obdobiach sa takto dosahoval írisový (dúhový) a listerovy (jemná, kovovolesklá, perleťová glazúra na skle a hlinených predmetoch) vzhľad. Tieto efektné vlastnosti možno nájsť napríklad na islamských fľaštičkách z obdobia raného stredoveku alebo na flakónoch z obdobia secesie.

Indiáni:
Juhoamerickí Indiáni žijúci v oblasti And nosili na krku zavesené malé ozdobné fľaštičky – popory; nemali v nich však parfum, ale zmiešaninu citrónovej šťavy a listov koky, ktorou zaháňali hlad, chlad a únavu. Fľaštičky s citrónovou
šťavou sa najčastejšie vyrábali z tumbagy – zliatiny zlata a medi s prímesou striebra. Tieto malé nádobky vyzerajú, akoby boli celé zo zlata; v skutočnosti sa leptaním obalili len tenkou vrstvou zlata.
Z predkolumbovského obdobia pochádzajú malé hlinené tégliky v podobe zvierat, napríklad papagájov, ozdobné nádobky, v ktorých sa mohli uskladňovať aj voňavky. Vône vyprchali, ale ako znova a znova zisťujeme, fľaštičky zostali. (A vie sa aj to, že niekde i vôňa prežila tisícročia – napríklad v egyptských hrobkách.)