Flakóny a Novovek

Ako sme už videli v časti o alchýmii, nové materiály sa objavovali náhodou počas rozličných chemických procesov, alebo aj v prírode a ako výsledok dlhotrvajúcich pokusov – napríklad v prípade porcelánu.

Španielsko:
Z obdobia novoveku si zasluhuje pozornosť španielske voňavkárske umenie, ktoré v sebe nesie pečať maurského kultúrneho dedičstva. Španielska sklárska výroba sa sústreďovala do katalánskych, kastílskych a andalúzskych hút. Na severe Španielska, ktoré nezasiahla moslimská invázia, bola najvýznamnejším sklárskym strediskom Barcelona na katalánskom pobreží. Tu i na ostrove Malorka sa vyrábali rôzne úžitkové a ozdobné predmety zo skla. Z Katalánska pochádzajú napríklad sklené fľaštičky na ružovú vodu z 18. storočia. K Malorke sa zas viaže názov obľúbeného materiálu a zároveň osobitého typu keramiky -majolika.
Od roku 1728 sa strediskom sklárskej výroby stala novozaložená sklárska huta v San Ildefonso, kde sa sklo zdobilo brúsením, emailovaním a pozlacovaním – niekedy všetkým naraz.

Taliansko:
Najväčším a najslávnejším strediskom sklárskej výroby na celom Apeninskom polostrove, ba dokonca v celej Európe boli po stáročia Benátky. Toto prístavné mesto malo niekoľko storočí živé obchodné styky s Východom, odkiaľ sa dovážal nielen hodváb, ale aj koreniny, ktoré sa používali na výrobu parfumov. Aj vďaka parfumom sa Benátky stali dôležitým odbytiskom predmetov zo skla. Na druhej strane sa v blízkom okolí nachádzali všetky suroviny a materiály, potrebné na rozbehnutie sklárskej výroby. V 13. storočí sa v tomto meste vybudovanom na lagúne sklo nielen vyrábalo, ale sklári boli združení aj vo zväzoch. Hlavným zákonom La Serenissimy (bol to názov nezávislej Benátskej republiky až do roku 1797, do Napoleonovej výpravy v Taliansku) bol zákaz vykonávania remesla sklárskych majstrov mimo hraníc republiky, ako aj zákaz vyvážať základné suroviny a technológie. Tento zákon sklárov „priklincoval na miesto”, pretože sa prakticky nesmeli vysťahovať. Kto sa o to pokúsil, upútal na seba hnev Rady desiatich a zahrával sa so životom. (Napriek tomu to niekoľkí urobili a ich spôsob výroby skla sa rozšíril po Európe.) Tí, ktorí ostali vo svojom rodnom meste a vykonávali sklárske remeslo, získali spoločenské uznanie i hmotné zabezpečenie.
Výraz Á la facon de Venise (na benátsky spôsob) sa stal pojmom v celej Európe.
Za stredisko sklárskej výroby boli vyhlásené ostrovčeky Murano a Rialto. Tento krok mal svoje opodstatnenie – jednak z ostrovov sa dalo ťažšie vysťahovať a na druhej strane sa tam dalo lepšie chrániť pred ohňom. (V tom období sa totiž aj paláce stavali ešte z dreva.)
Hospodársky rozmach tejto oblasti mal viacero príčin: potrebné suroviny sa nachádzali na mieste a výroba skla na Východe zaostávala; Konštantínopol sa roku 1204 dostal do rúk križiakov a roku 1453 ho obsadili Turci. Potom sa do Murana presťahovalo veľa sklárskych majstrov z Byzantskej ríše. V období renesancie hralo muránske sklo prím.
Spomedzi veľkých sklárskych majstrov sa patrí spomenúť meno majstra Angela Baroviera. Opäť začal používať emailovú farbu a zaslúžil sa o objav krištáľu (cristallo). Toto priehľadné sklo pripomína bezfarebný kremeň. Jeho čistota a bezfarebnosť sa dosiahli pomocou mangánu. Priesvitný, krehký krištáľ čoskoro vytlačil ťažké, farebné sklo. Prichádzalo naň veľa objednávok, rovnako ako na benátsku majoliku. Barovierovi synovia pokračovali v rodinnej tradícii: Giovanni (1469-1529) odišiel do Florencie a Girolamo (1488-1566) do Francúzska na kráľovský dvor Františka I. (1494-1547), ktorý bol známym mecenášom umelcov; na výstavbe jeho palácov sa podieľal aj Leonardo da Vinci a Benvenuto Cellini.
O sklárske umenie sa zaujímal aj milánske knieža Francesco Sforza (1401-1466); roku 1455 pozval do Milána majstra Baroviera.
Filippo Catani si roku 1527 dal patentovať sklo zdobené vloženými sklenými vláknami pod názvom vetro a fili, ktoré malo veľký úspech.
Sieťované sklo vetro a reticello vzniklo dvojitým splietaním sklených vlákien. Začali ho vyrábať roku 1549.
Roku 1570 bolo objavené tzv. ľadové sklo (kraklé), ktorého výroba spočíva v tom, že sklená masa sa ponorí do ľadovej vody; jej povrch pôsobením chladu popraská a vyzerá ako ľad. Toto sklo bolo obľúbené až do 18. storočia.
Okrem toho sa vyrábalo aj mozaikové sklo alebo millefiori, ktoré vzniká spojením, zlievaním rôznofarebných kúskov skla.
V 15. storočí sa rozmohla móda napodobňovať sklom cenné, ušľachtilé materiály, porcelán a drahé kamene. Také je mliečne sklo, ktoré svojou belobou pripomína porcelán – v skutočnosti je to zmes oxidu cínového a hlavných zložiek skla. Chalcedónové sklo zas umožnilo imitáciu drahokamov: nepriehľadná sklená zmes sa vďaka účinkom kovových prímesí podobá na minerál chalcedón. Neskôr sa každé sklo, ktoré napodobňovalo nejaký polodrahokam alebo minerál (napríklad jaspis alebo malachit) nazývalo chalcedónovým sklom.
Popri muránskom skle si zasluhuje pozornosť aj ligúrska a toskánska výroba skla. Ligúrske mestečko Altare bolo popri Murane po stáročia rozkvitajúcim strediskom sklárskeho umenia. Žiaľ, z tamojších výrobkov sa zachovalo len veľmi málo, no sklárski majstri sa na rozdiel od benátskych mohli voľne pohybovať po celej Európe.
Roku 1569 si I. Gosimo de Medici povolal do Florencie benátskych sklárskych majstrov, aby tam pomohli rozvinúť sklársku výrobu.
Okolo roku 1700 sa rozšíril tzv. aventurín. Aventurínové sklo bolo objavené náhodou (alla ventura: náhodou); v prírode existuje drahokam s podobným názvom (avanturín, druh kremena). Jeho tmavozelenú farbu a kovový lesk zapríčiňuje zapracovaný fuchsit a červenú a hnedú farbu hematit. Vyrábali sa z neho mnohé úžitkové predmety.
Ďalšou novinkou v muránskej sklárskej výrobe druhej polovice 17. storočia bolo opálové sklo. Názov dostalo preto, že jeho modročervené sfarbenie hrá ako dúha, čiže opalizuje. Na jeho výrobu sa k základným zložkám sklenej zmesi pridával popol z kostí alebo rôzne látky obsahujúce fosfor.
Keď hovoríme o talianskej výrobe skla, nemožno nespomenúť v celej Európe známe benátske zrkadlá a krištáľové lustre.
V 17. storočí sa sklárska výroba v Taliansku zabrzdila, okrem iného aj v dôsledku rozšírenia nových anglických (olovnatý krištáľ) a českých (draselný krištáľ) výrobkov. Bolo to obdobie manierizmu a baroka.
Benátske sklárske umenie, ktoré neobmedzene vládlo Európe tristo rokov, sa v 18. storočí definitívne dostalo do úzadia. Príčinou boli nové technológie, ktoré sa šírili zo severných častí kontinentu.

Nemecko a Čechy:
0 nemeckej a mimoriadne slávnej českej výrobe skla (Bohémia – latinský názov Čiech) sa tu zmieňujeme spoločne, pretože obe krajiny boli až do roku 1806 súčasťou Nemeckej rímskej ríše. V Nemecku sa fľaštičky a flakóniky na parfum vyrábali z povestného meissenského porcelánu, ktorý je dnes predmetom zberateľskej vášne a má nevyčísliteľnú hodnotu. Tu si opäť pripomeňme, že porcelán sa zrodil v Číne, kde už okolo roku 500 vyrábali kvalitný porcelán, ale jeho výroba ostala po stáročia zahalená tajomstvom. Vynálezcom európskeho porcelánu bol nemecký alchymista Johann Friedrich Bottger (1682-1719), ktorý objavil tajomstvo čínskeho porcelánu pri pokusoch získať zlato. Jeho životná dráha nebola hladká. Roku 1701 utiekol z Berlína, ale dostal sa do zajatia k saskému panovníkovi Augustoví Mocnému (1670-1733), ktorý ho dal odviezť do Drážďan a tam ho držal, kým neprezradil tajomstvo výroby porcelánu. Roku 1709 sa začala jeho výroba v Meissene. Vtedy si dal Bottger patentovť červený „jaspisový” porcelán. (Nebol to ešte pravý porcelán: išlo o tzv. codlitzi, látku, ktorá je potrebná na výrobu červenej čínskej kameniny. Bottger experimentoval ďalej, hladal základnú zložku bieleho porcelánu – kaolín, až ho nakoniec roku 1708 objavil.) Bottger sa zo zajatia vyslobodil až roku 1714 a roku 1719 umrel, takže z úspechov svojho objavu sa už nemohol dlho tešiť.
V Uhorsku sa porcelán vyrábal v Miškolci a Pécsi, na území Slovenska v Holíči, Kremnici aj inde.
V 17. storočí sa v Čechách uplatnil nový technologický postup – brúsenie a leštenie Túto techniku zdokonalil Kasper Lehmann. Narodil sa v saskom Lúneburgu a už ako osemnásťročný bol rytcom na pražskom cisárskom dvore. Dvor sa presťahoval do Prahy na žiadosť cisára Rudolfa II. (1552-1612), ktorý bol v rokoch 1572-1608 aj kráľom Uhorska. Lehmann sa dostal do okruhu umelcov, ktorí pod panovníkovou ochrannou rukou ryli a brúsili rôzne výjavy do kameového skla a krištáľu.
Cisár Rudolf pre postupujúcu duševnú chorobu nebol schopný vládnuť, ale bol veľkým mecenášom vedy i umenia. Vlastnil jednu z najväčších umeleckých zbierok tej doby a podporoval takých umelcov a vedcov, akými boli napríklad maliar Giuseppe Arcimbaldo alebo veľký dánsky astrológ Tycho Brahe či jeho nástupca, „dvorný hvezdár” Johannes Kepler.
Lehmannovým žiakom v Prahe bol Nemec Georg Schwanhardt, ktorý neskôr preniesol stredisko brúsenia skla do Norimbergu, kde ozdobným rytím a brúsením pomocou diamantu zhotovoval krásne kalichy. Často sa na sklo vybrusovali a vyrývali postavy z mytológie a alegorické výjavy.
V nemeckom sklárstve treba vyzdvihnúť dve nové ozdobné techniky z polovice 17. storočia – nazývali sa Eisenrot (na základe červeného železa) a Schwarzlot (s čiernym železom).
Jednou z najväčších postáv nemeckého sklárskeho umenia bol Johann Kunckel (1630 až 1703), ktorý sa roku 1678 stal umeleckým vedúcim v hutách postupimského kurfirsta Friedricha Wilhelma. O rok neskôr vynašiel tzv. rubínové sklo, zdobené zlatou alebo striebornou obrubou a rozličnými aplikáciami. Zanedlho sa stalo veľmi populárnym a vyhľadávaným. Ku Kunckelovmu menu sa viaže dielo Ars vitraria Experimentalis, ktoré je zhrnutím sklárskych techník.
Geské sklárske umenie prekvitalo aj po Lehmannovej smrti roku 1622. Na rozhraní 17. a 18. storočia pôsobil vo Wroclavi Ignaz Pressler, známy svojím zdobením meissenského porcelánu.
Česká sklárska výroba sa preslávila ešte jednou novotou: na konci 17. storočia tam objavili výrobu skla pomocou uhličitanu draselného. Takéto sklo rýchlejšie tvrdne, je lesklejšie a pevnejšie ako predtým vyrábané krištáľové sklo, a preto vhodnejšie na brúsenie a rytie. Nová technika, ktorá sa rozšírila po Európe, ukončila dovtedajšie prvenstvo benátskeho skla.

Francúzsko:
V 12. storočí za vlády Filipa Augusta II. (1165-1223) bolo vo Francúzsku prijaté nariadenie, podľa ktorého sa vytvoril prvý cech výrobcov parfumov. V 13. storočí sa však do popredia dostala benátska výroba skla a francúzske sklárske umenie rozkvitlo až neskôr – súčasne s rozkvetom francúzskej voňavkárskej výroby.
Počas existencie kráľovstva vo Francúzsku vznikli prekrásne flakóny, ktoré boli odrazom aristokratickej kultúry a túžby po luxuse.
V 17. storočí, za vlády Ľudovíta XIV.., prezývaného kráľ Slnko, vznikli zásluhou jeho ministra Jeana-Baptista Golberta (1619-1683) nové manufaktúry, čo znamenalo rozvoj priemyselnej výroby. Roku 1660 povolal do krajiny benátskych majstrov, vďaka čomu francúzske flakóny na parfum dosiahli úroveň talianskych. Aj takéto drobnosti slúžili kráľovým nárokom na luxus.
V 18. storočí sa celé jedno priemyselné odvetvie zameralo na výrobu umelecky vzácnych flakónov pre bohatých klientov. V 19. storočí sa v dôsledku rozvoja priemyslu vyrábalo obrovské množstvo fliaš, ktoré sa napĺňali syntetickými vôňami. Tieto parfumy boli dostupné aj pre širšie vrstvy, nielen pre boháčov. Bola to vlastne „priemyselná revolúcia” v parfumoch.
Keď hovoríme o flakónoch a fľaštičkách, musíme sa zmieniť aj o dvoch nádobkách, ktoré možno približne nazvať schránky. Je to pomander a vinaigrette.
Pomander pochádza z francúzskeho výrazu pomme d´ambre (ambrové jablko). Vo svojej najjednoduchšej podobe to bol napríklad pomaranč, do ktorého sa napichali klinčeky alebo iné voňavé látky. Neskôr tento výraz znamenal nádobu na parfum alebo inú voňavú látku okrúhleho tvaru, ktorá sa nosila zavesená na krku alebo na opasku. Pomander mohol byť uzavretý a otvárať sa ako orech (alebo bol vyrobený z orechovej škrupinky), mohol byť dierkovaný a v jeho vnútri bola guľôčka z voňavej živice; táto vecička slúžila ako osviežovač vzduchu alebo ako ochrana pred infekčnými chorobami. Existoval aj taký pomander, ktorý sa dal otvoriť ako pomaranč – a rozdeliť na šestnásť „mesiačikov”; v každom z nich bola iná voňavá esencia alebo korenina. Často to boli precízne vypracované, bohato zdobené strieborné dózičky okrúhleho tvaru. Niektoré mali v duchu motta memento mori (!) tvar lebky; v 16.-17. storočí boli rovnako obľúbené u dám aj u pánov.
V 18.-19. storočí nahradil pomander tzv. vinaigrette. Milovníci francúzskej kuchyne poznajú vinaigrette ako olejovo-octový nálev, ale tu ide o drobné dózičky, veľké iba dva či tri centimetre, ktoré dámy nosili v mufoch alebo rukavičkách. Svoj názov dostali podľa toho, že v nich boli vložené malé špongie nasiaknuté voňavým octom. Spolu so šírením ich používania nado
búdala na rozmanitosti aj výzdoba. Je zaujímavé, že lekári sa v tom období pred nákazlivými chorobami, hlavne pred morom, chránili naparfumovanými rúškami cez nos a ústa v tvare kačacieho zobáka. Odtiaľ pochádza výsmešné pomenovanie (v angličtine šarlatán = quack, čo znamená aj kvákanie). Parfum sa považoval za zázračný prostriedok chrániaci pred každou nemocou – počnúc kiahňami až po impotenciu. Je zvláštne, že 18. storočie, vek osvietenstva, bolo súčasne aj vekom povier a dôverčivosti, zlatým vekom podvodníkov a šarlatánov, ktorí „liečili”, a samozrejme, bohatli z poverčivosti ľudí po celej Európe.
Malé ozdobné dózičky zo zlata, striebra či ich napodobenín sa nosili zavesené retiazkou na opasku. Nazývali sa étuit (puzdro, škatuľka). Ďalšie príbuzné predmety sú tabatierky, puzdra na cigarety a šperkovnice. Od polovice 18. storočia to boli skutočné umelecké dielka vyrobené zo zlata a drahokamov, ktoré boli vo Francúzsku vo veľkej móde. Patria však skôr do histórie šperkov než voňaviek.
V 18. storočí sa úloha parfumu zmenila; opäť sa stal úžitkovým, konzumným tovarom. Bolo to storočie rokoka, obdobie prehnane zdobených, pestrých keramických a porcelánových nádobiek. Módu „diktovalo” opäť Francúzsko, najmä kráľovský dvor vo Versailles, známy aj ako cour parfumée (parfumový dvor). Madame Pompadour, „obľúbenkyňa” Ľudovíta XV, ročne minula na parfumy vyše pol milióna frankov; preferovala kvetinové vône a elegantné fľaštičky Kráľova „metresa” bol prostredníctvom svojho milenca vládkyňou na dvore. Štátni úradníci, ktorí sa jej zapáčili, postupovali rýchlo vo svojej kariére; tí, čo sa jej znepáčili, padli. „Vzduch preplnený vôňou mileniek na kráľovskom dvore prvej krajiny Európy ochromí akúkoľvek mužskú vôľu,” napísal kunsthistorik Rudolf Broby-Johansen. Veľký francúzsky mysliteľ Montesquieu (1689-1755) o tom poznamenal: „Ten, kto nevidí, že ministrov, vysokých úradníkov, cirkevných hodnostárov na parížskom dvore, takisto ako na vidieku, ovládajú ženy, sa podobá na človeka, ktorý sa pozerá na stroj, ale nevidí jeho hnaciu silu.” To, že za vývojom a históriou voňaviek treba hľadať ženu, je pochopiteľné, ale že ešte aj za politikou…
Versaillský luxus pokračoval aj za vlády Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty Táto kráľovná mala svojho dvorného voňavkára v osobe Jeana-Louisa Fargeona, ktorý napísal jedinečnú rozpravu L´art du parfumeur (Umenie parfuméra). V osemdesiatych rokoch 18. storočia onen kráľovský pár, žijúci uprostred pompy, v žiare ligotavých krištáľových lustrov a oblakov vône, ešte netušil svoj smutný koniec; obaja boli popravení roku 1793 počas revolúcie. Dnes sa vo Versailles nachádza jeden z najväčších a najslávnejších voňavkárskych inštitútov na svete.
„… pozrela som sa do zrkadla a bolo mi do smiechu. Mala som oblečený slivkovomodrý zamatový kabát vybíjaný zlatom… moja tvár na mňa hľadela cudzo spod bielej parochne… aj ich ženy boli príšerné s vlasmi bielymi od ryžového púdru a s krvavočervenými fľakmi na lícach. “ Týmito slovami charakterizovala Simone de Beauvoir módu 18. storočia. Tieto slová sú
však výstižné aj pre stále platnú pravdu, že proti vkusu žiaden dišputát; vkus je rozmanitý a mení sa aj podľa veku osoby.
Na tvár i dekolt si dámy v období rokoka nalepovali tzv. znamienka krásy; ako podklad na tvár používali snehobiely púder a na líca nanášali červenú farbu. Boli našminkované ako cirkusoví klauni… Čo však vlastne znamenali nalepené znamienka krásy, slávne mušky? Pôvodne slúžili na zakrytie jazvy po kiahňach, neskôr sa stali kozmetickým prostriedkom alebo „šperkom”, ktorý slúžil na podčiarknutie krásy. Francúzske slovo mouche znamená mucha; muška si „sadla” na najzvodnejšie miesta dám (na čelo, líca, krk, dekolt), ktoré svojím čiernym kontrastom zvýraznila. Podľa toho, kam sa nalepila, dostala aj meno, respektíve bola odkazom na niečo. Doprostred čela si nalepovali „veľkolepú”, na špičku nosa „drzú”, do kútika úst „túžiacu po bozku”. Z vtedajších písomností sa dozvedáme, že mušky sa nalepovali – tak ako sa dnes dáva tetovanie alebo piercing – aj na intímnejšie časti tela. Tzv. anglická náplasť sa vyrábala z papiera alebo pogumovaného čierneho hodvábu.
Neskôr tieto znamienka krásy „zdegenerovali” a vyrábali sa čoraz väčšie – v tvare amorka alebo holubice atď. Nazývali sa assassin – teda vražedné, pretože mali zrejme zničujúci vplyv na mužské srdcia.
Johanna Schopenhauerová, matka slávneho filozofa, vo svojich pamätiach „zaujato diskutovala o vkuse a móde”: „… bola natoľko nechutná, že aj ona by pochybovala o svojej pravosti, keby sa toľko nepohrávala s tou perleťovou škatuľkou so zabudovaným zrkadielkom, ktorú mali dámy vždy poruke pre prípad, že by sa niektorá muška odlepila a ony ju museli nahradiť novou.”
Pozastavme sa pri škatuľke, ktorá bola pre dámy spolu s jej príbuznými – fľaštičkami, vinaigrettkami až po súčasné kompaktné púdre – vždy taká potrebná. Menil sa len ich tvar, obsah a materiál, z ktorého sa vyrábali. Hlavnými dvornými dodávateľmi fľaštičiek a flakónov boli Sévres (známy manufaktúrou na výrobu porcelánu na juhozápadnom predmestí Paríža; dnes je tam Múzeum keramiky) a Saint-Claud na brehu Seiny, tiež jedno z predmestí Paríža.
V 18. storočí sa rozšírili tzv. neseséry (nécessaire znamená vo francúzštine „potrebné”), čiže taštičky, do akých si i dnešné ženy vkladajú toaletné potreby a kozmetické prípravky. Neskôr sa tieto taštičky vkladali do kabeliek. V 19. storočí mali kabelky tvar vrecúška, boli zdobené výšivkami, viseli na dlhej hodvábnej šnúre a dámy ich nosili prevesené cez ruku.
Musíme sa ešte zmieniť o ďalšom módnom doplnku francúzskych dám; bola to chatelaine – ozdobná retiazka na opasku; jej popularita vzrástla na konci 17. storočia. Dámy si háčikmi upevnili na opasok niekoľko krátkych retiazok a na nich nosili zavesené rôzne drobnosti – hodinky, kľúče, ihelničku a nepochybne aj voňavú guľôčku. Páni nosili na dlhšej retiazke hodinky, talizman, pečať atď.
V 19. storočí nastalo obrodenie rokoka. Najslávnejším výrobcom predmetov v tomto štýle bol podnik Edme Samson a syn, ktorý vyrábal kvalitné napodobeniny fľaštičiek a flakónov z 18. storočia.

Anglicko:
Aj v Anglicku boli pokusy vyrobiť porcelán korunované úspechom. Anglický porcelán je podobný krehkému francúzskemu porcelánu a sfarbenie mu dodáva popol z kostí; vyrábali sa z neho predovšetkým ozdobné predmety.
Rokokové porcelánové nádoby a flakóny na voňavky sa vyrábali v západnej časti Londýna v Chelsei. Továreň v Chelsei založil roku 1745 Nicholas Sprimont, zlatník pochádzajúci z belgického Liége. Najväčší rozkvet tohto podniku bol v rokoch 1750-1765. Roku 1769 ho pohltila manufaktúra v Derby. Výrobky, ktoré sú i dnes veľmi vyhľadávaným artiklom zberateľov, sa riadili heslom „kvalita a pôvab”, čo sa najviac prejavilo v miniatúrach.
Výrobcom tzv. cream colour, bielej (krémovej) keramiky s priehľadnou glazúrou, bol Josiali Wedgwood (1730-1795); jeho výrobky mali na rozdiel od prezdobených rokokových predmetov jednoduchý neoklasicistický tvar. Roku 1768 založil v blízkosti mesta Newcastle obrovskú manufaktúru s názvom Etruria (na počesť etruskej keramiky), kde sa vyrábali rozmanité veci. Koncom storočia sa zameral na napodobeniny polodrahokamov; z porfýru a jaspisu vyrábal parfumové postrekovače, tiež v neoklasicistickom štýle.
Najväčším Wedgwoodovým úspechom bol žilkovaný Jasper-ware (vyrobený z bielej masy, zdobený reliéfom).
Koncom 18. storočia sa rozmohla nová móda – nádobky s dvoma koncami. Boli veľmi obľúbené hlavne medzi šľachtou. V jednej časti nádobky sa mohli uchovávať napríklad nalepovacie znamienka krásy a v druhej povedzme hodinky; mohli slúžiť ako dózičky na šnupací tabak alebo ako flaštičky na parfum. Najčastejšie sa používali ako nádoby na kozmetické a liečivé prípravky.
Vo viktoriánskom období dámy stiahnuté v úzkych šnurovačkách často omdlievali. V takom prípade sa im veľmi zišla dvojitá schránka uložená v kabelke: na jednom konci bol parfum kvetinovej vône a na druhom konci štipľavá soľ (vodný čpavok) alebo kúsky špongie nasiaknuté zmesou kolínskej vody a octu.
Kombinácie týchto dvojitých nádobiek boli naozaj veľmi rozmanité: napríklad jednou z funkcií mohol byť miniatúrny ďalekohľad, ktorý nosili dámy do divadla či opery, druhá časť mohla slúžiť na uskladnenie líčidiel.
Tu sa patrí spomenúť Sampsona Mordana, ktorý roku 1813 založil podnik špecializujúci sa na takéto drobné predmety, vyrábané najčastejšie zo striebra. Výrobky jeho manufaktúry sú dodnes veľmi vyhľadávané.
Nádobky s dvojitým koncom boli obvykle veľmi dekoratívne a drahé. Najčastejšie mali valcovitý alebo podobný tvar – napríklad tvar suda alebo dela. Uzávery na nich boli precízne vypracované; boli to cenné vyčačkané drobnosti.
Keď hovoríme o drobných úžitkových predmetoch, ktoré by sa dali zaradiť aj medzi šperky, musíme spomenúť fľaštičky z 19. storočia. Niektoré boli drobné, iba dvoj až trojcentimetrové, a dámy ich nosili na retiazke na krku alebo ako brošňu, či dokonca namiesto náušníc – i keď to boli v prvom rade nádobky na parfum. Na zavesenie mali drobné krúžky. Tieto miniatúrne flaštičky boli teda vždy poruke a dalo sa nimi pohotovo ochrániť pred nepríjemným pachom. Zhotovovali sa z cenných látok – kremeňa, perlete, drahých kameňov.
Aj dnes sa vyrábajú miniflaštičky na parfum, avšak nemajú žiadnu hodnotu. Slúžia len ako vzorkovník, aby sme si ovoniavaním ich obsahu mohli vybrať vhodný parfum vo väčšom flakóne.
Továreň Royal Worcester sa v 19. storočí zameriavala na biele alebo slonovinové porcelánové fľaštičky s ručne maľovanými kvetinovými motívmi. Mali sklený alebo korkový uzáver; žiaľ, väčšina z nich sa nezachovala.
Porcelánové fľaštičky rôzneho tvaru a štýlu boli veľmi obľúbené počas vlády kráľovnej Viktórie (1837-1901) i jej syna Eduarda VII (1901-1910).
Celkovo v tejto ostrovnej krajine prevládal skôr kult strieborných predmetov, i keď sa flakóny zhotovovali aj z brúseného skla, ktoré sa i dnes dajú kúpiť za pár libier. Vyrábali sa aj z korytnačieho panciera a emailu. Do módy prišli aj škatuľky na cukríky a bonboniéry; dámy so sebou nosievali strieborné škatuľky s emailovou výzdobou, v ktorých mali čierne cukríky na osvieženie dychu.
Anglické fľaštičky a dózičky na parfum boli väčšinou zdobené striebrom alebo vyhotovené z čistého striebra, často so zvieracími motívmi. Ozdobné predmety z farebného skla, striebra alebo pozláteného striebra sú dôkazom bohatstva a luxusu, ktorým sa obklopovali isté spoločenské vrstvy. V druhej polovici 19. storočia boli v móde truhličky zo slonoviny na uskladnenie flakónov s parfumom.
Strieborné nádoby na parfum sa nosili zavesené na retiazke na krku, preto boli opatrené malými krúžkami. Strieborné fioly si dámy odkladali do taštičiek – nesesérov – spolu s písacími potrebami, šijacími potrebami a lyžičkami na čistenie uší (!), teda so všetkým, čo potrebovali v kultivovanej spoločnosti. Prekrásna strieborná toaletná súprava, pozostávajúca aj 25-30 kusov, bola obľúbeným svadobným darom.
Zvláštnou paralelou je, že to, čo bolo pre Francúzov potrebné (nesesér), Angličania nazvali zbytočnosťou, márnivosťou: tieto taštičky sa v angličtine volajú uanity bag a dózičky s púdrom vanity čase. Takéto predmety boli v 18. storočí ešte luxusnými výrobkami, kým vo viktoriánskom období už produktmi hromadnej výroby. Fľaštičky a iné nádobky vyrobené z čistého striebra boli veľmi elegantné a naďalej veľmi drahé, ale fľaštičky zo skla alebo len zdobené striebrom, takisto ako jedálenské súpravy boli prístupné aj pre širšie vrstvy obyvateľstva.
Do pozornosti zberateľov odporúčame britské zlatnícke značky, ktoré prísne označujú pôvod strieborných predmetov. Britské normy na značenie striebra, ktoré sa zaviedli na začiatku 18. storočia, sú nasledovné: Britská norma – levia hlava z profilu, prvé dve písmená zlatníkovho priezviska a dátum. (Už oveľa skôr, od roku 1300 existovala normatívna vyhláška, podľa ktorej sa na každý strieborný alebo zlatý výrobok musela vytlačiť leopardia hlava, ďalej zlatníkova značka – vzhľadom na analfabetizmus obrázkový znak – a znak majstra kontrolóra. Štvrtým znakom bol bežiaci lev.) Samozrejme, aj najprísnejšie normované značenie sa dá napodobniť.
Angličan George Ravenscroft roku 1674 zistil, že oxid olovnatý je tá ideálna látka – prímes, ktorá uľahčuje tavenie a umožňuje výrobu trvanlivého, čistého skla. Tak vzniklo tzv. olovnaté sklo. Odvtedy prešlo vyše sto rokov, kým v polovici 18. storočia sklo opäť zaujalo svoje miesto a popri striebre sa používalo na výrobu flakónov a fľaštičiek na voňavky.
Kto by už niekedy aspoň nepočul o olovnatom skle – po anglicky flint glass – a o krásnych pohároch z olovnatého krištáľu, o ktoré majú zberatelia a milovníci krištálu obrovský záujem, či už sú to tristoročné kusy, alebo dnešné?
Anglický olovnatý krištáľ bol ideálnym na brúsenie a leštenie. Tu treba pripomenúť, že názvom krištáľové sklo sa označovali viaceré druhy skla. Toto pomenovanie má Ravenscroftov olovnatý krištáľ, takisto ako v Čechách vyrábané vápnikovo-draselné sklo alebo benátske cristallo.
Brúsenie diamantom zaviedli takisto Angličania na konci 18. storočia. Výroba olovnatého krištáľu bola až do polovice 19. storočia doménov Angličanov a Írov. Ich monopol vážne ohrozil francúzsky závod Baccarat, o ktorom si povieme neskôr. Typický anglický flakón na parfum z 19. storočia je vyrobený z brúseného skla a má strieborný uzáver.
Aspoň stručne sa musíme zmieniť ešte o dvoch anglických novinkách z prvej polovice 19. storočia. V dvadsiatych rokoch to bolo tzv. sírové sklo alebo sklo s kameovou intarziou, ktoré sa zdobilo plastickým portrétom panovníkov, slávnych ľudí alebo krajinkou. O jeho rozšírenie sa zaslúžil Thomas Webb so synmi.
Okolo roku 1830 sa objavil nový spôsob výroby farebného skla – morenie. Podstatou tohto postupu je, že sklo sa natrie žltou (striebrožlté moridlo) alebo červenou (červený rubín) farbou, ktorá sa pálením nalepí na povrch skla. Neskôr sa vyrábali aj zelené, modré, fialové a ružové obmeny.
Fľaštičky sa farbili nielen z estetických dôvodov, ale aj preto, aby ochránili vzácny parfum od škodlivého pôsobenia svetla. Farebné sklá sa vyrábali už v 18. storočí v sklárskych hutách v Bristole a Stourbridgei. Z početných techník treba vyzdvihnúť tzv. špirálovité sklo, ktoré bolo predtým známe ako vetro a fili (dal si ho patentovať muránsky majster Filippo Gatani). Vyrábalo sa tak, že do bezfarebného skleného základu sa vkladali farebné sklené vlákna alebo vlákna z bieleho skla podobne, ako sa kladú prúty pri pletení košíka.
Medzi farebné sklá patrí aj tzv. prstienkové sklo, ktoré bolo veľmi obľúbené vo viktoriánskom období; nosilo sa na plesy a iné spoločenské podujatia. Malá fľaštička, ktorú dámy zvierali v ruke, bola retiazkou spojená s prsteňom. Efekt spočíval v tom, že fľaštička sa v ruke zahriala a po jej otvorení bola vôňa parfumu intenzívnejšia. Fľaštička vyrobená z opálového skla s prímesou kostného popola – je to dômyselné riešenie, pretože odtlačky prstov na opálovom skle sú menej viditeľné ako na krištáli.

20. storočie:
Po stáročia si vznešené dámy miešali voňavky samy, alebo im ich pripravovali vyškolení odborníci; takto mala každá svoj vlastný flakón. S nástupom hromadnej výroby mal každý parfum svoju vlastnú fľaštičku. Väčšina z nich bola značkou nejakej známej firmy; dali sa kúpiť v špecializovaných obchodoch a drogériách. Pozornosť sa zameriavala už nielen na flakón, ale aj na škatuľku, v ktorej bol flakón uložený: okrem stimulácie čuchových buniek bolo treba zapôsobiť aj na zrak. Zlatým vekom balenia flakónov sa stal začiatok 20. storočia. Vôňa sa na trhu objavila vo svojej kompletnej podobe: vychýrené značkové vône sa dostali do majstrovsky vypracovane], pre ne vlastnej fľaštičky určitého štýlu; dodnes sa predávajú v starostlivo navrhnutej a vypracovanej škatuľke, ktorá ladí s vôňou i flakónom.
Neskôr si začali “vytvárať svoje vlastné voňavky aj vychýrené módne domy a nastúpilo obdobie značkových parfumov.
Z Francúzska sa začal šíriť štýl art deco – dekoratívny štýl, ktorý sa vyznačuje hravými umeleckými dielami a obohacuje mnohostrannosť niekoľkotisícročnej histórie flakónov.
Po druhej svetovej vojne sa sériová výroba zamerala aj na výrobu lacných syntetických voňaviek so zaujímavou vôňou pre mládež.
Napriek rozmachu priemyselnej výroby dnes mnoho umelcov vytvára jedinečné kusy z najrozmanitejších materiálov, najčastejšie z ručne fúkaného skla, ktoré majú popri obrazoch a sochách svoje miesto v múzeách a galériách ako jedinečné, nenapodobiteľné, vzácne umelecké diela. Zostavovanie novej vône je dnes automaticky spojené s navrhovaním ladiacej fľaštičky a vytvorením celkového imidžu. Úspech v každom prípade závisí od umeleckej inšpirácie, ako aj od kreatívneho a harmonického zostavenia celého komplexu výrobkov, ktoré zaujmú vôňou, vzhľadom a sú príjemné na dotyk. Nie náhodou sú medzi tvorcami prekrásnych fľaštičiek a flakónov najvychýrenejši klenotníci, hodinári či módni návrhári. Uveďme niekoľko konkrétnych príkladov.
Jedným z najväčších majstrov sklených predmetov s írisovým leskom pravých perál bol Newyorčan Louis Comfort Tiffany (1848-1933). Slávne Tiffanyho lampy sú dnes veľmi vyhľadávané a platia sa za ne astronomické sumy. Sklárskou výrobou sa Tiffany zaoberal od roku 1875, o štyri roky neskôr založil továreň na výrobu skla a sám sa stal jej hlavným návrhárom. Jeho vynálezom je írisové sklo kombinované so zlatom alebo iným kovom – tzv. Tiffanyho sklo alebo sklo Favrile, s ktorým na svetovej výstave roku 1900 získal veľkú cenu.
Hádam najväčším majstrom sklárskeho umenia bol Francúz Émile Gallé (1846-1904). Spolu s Eugenom Rousseauom (1827 -1891) sa prvýkrát prezentoval na svetovej výstave v Paríži roku 1889. Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov secesie. Gallého otec vlastnil v Nancy manufaktúru na výrobu skla a porcelánu, takže mladý Gallé bol v podstate „vtiahnutý” do tohto umenia. Technika jeho práca predstavovala prechod od tradičnej ručnej výroby k priemyselnej výrobe skla.
V jeho výrobkoch – patril medzi ne aj nábytok s intarziami – sa objavujú motívy z rastlinnej i živočíšnej ríše, hlavne hmyz, vplyv literárneho symbolizmu a východného umenia. Nie je to náhoda: v 80-tych rokoch 19. storočia sa japonské umenie a japonská módna vlna dostali do centra pozornosti Európanov. Prejavilo sa to dokonca na parfumových flakónoch.
Gallé experimentoval i s novými postupmi. Vyrábal predmety z viacvrstvového rôznofarebného kameového skla, a to tak, že časť, ktorá sa mala zdobiť, potiahol ochrannou bitúmenovou vrstvou a celé ponoril do kyseliny. Jeho charakteristickou metódou bola tzv. marqueterie de verre – intarzia, pri ktorej sa do základu vklinia teplé kúsky skla a potom sa schladia. Na jeho výtvoroch sú viditeľné sochárske prvky. Ci už navrhoval lampy, vázy, flakóny – všade sú prítomné. Gallé pokladal umelecké remeslá -samozrejme aj sklárske – za rovnocenné s výtvarným umením, preto sa na svoje diela podpisoval. Od tej doby (prelom storočia) sa rozšírilo značenie sklených predmetov.
Roku 1901 Gallé so svojím spolupracovníkom V. Prouvém založil v Nancy odbornú školu. Po jeho smrti roku 1905 vedenie manufaktúry prevzal jeho zať. Roku 1931 sa brány manufaktúry zatvorili.
René Lalique (1860-1945), jeden z najslávnejších umeleckých klenotníkov a sklárov, bol majstrom secesného umenia. Jeho záujem sa rozšíril od navrhovania šperkov aj na predmety zo skla – vytvoril množstvo váz, mís, ako aj talizmanov do luxusných áut, ktoré boli v dvadsiatych rokoch 20. storočia mimoriadne vyhľadávané a dnes sa na aukciách predávajú za závratné sumy. Najväčšiu slávu mu však priniesli fľaštičky a flakóny na parfum. Od roku 1908 navrhoval prekrásne fľaštičky spolu so svojím dobrým priateľom, voňavkárom Francoisom Cotym. Výsledkom tohto plodného priateľstva boli úžasné voňavé kompozície v jedinečných nádobkách. Navrhovali aj vonkajší obal – škatuľky, v ktorých boli flakóny uložené. Vznikla tak kolekcia výrobkov pozostávajúca z vône, flakóna a škatuľky.
Lalique navrhol aj fontánu Sources de France, ktorú spisovateľka Colette nazvala Fontánou zázrakov. Lalique ju vytvoril pre svetovú výstavu umeleckých remesiel roku 1925. K jeho dielam ďalej patria návrhy interiérov, okrem iného zariadenie Pullmanových vozňov Orient expresu z roku 1929 alebo zariadenie luxusnej jedálne zaoceánskeho parníka Normandie v roku 1936. Navrhol aj presklené dvere v japonskom cisárskom paláci – na krídla dverí vyryl postavy bohýň.
Lalique svoje flakóny len málokedy označoval svojím menom, a tak tie, na ktoré sa podpísal, majú pre zberateľov nesmiernu hodnotu; Laliquove flakóny sú jednoducho pojmom.
Na ich hodnotu poukazuje napríklad to, že roku 1990 na istej aukcii v Londýne sa jeho flakón Bouchon Mures predal za 38 000 libier. Táto výnimočne zvláštna fľaštička má oceľovo-modrý uzáver a čistotu skla vyzdvihujú modré emailové vertikálne ryhy.
Druhú generáciu firmy Lalique reprezentuje majstrov syn Mare Lalique (1900-1977). Aj on bol nadaným umelcom a novátorom – v štyridsiatych rokoch vytvoril novú látku – tzv. moderný krištáľ, čo malo veľký význam pre sklársku výrobu. V súčasnosti pokračuje v diele svojho starého otca Marie-Glaude.
Slávny klenotník Alain Boucheron pred vyše desaťročím takisto vstúpil na pôdu voňavkárskeho priemyslu. Jeho najznámejšie vône sú Le Bague a Jaipur, pre mužov Jaipur Saphir pour Homme. Nezaprel svoje pôvodné povolanie – jeho flakóny majú tvar šperkov. Le Bague má napríklad tvar prsteňa – symbolizuje barmský modrý kabošonový prsteň (kabošon je názov drahokam vybrúsený doguľata). Diskrétny flakón parfumu pre pánov pripomína elegantný šperk.
Louis Ulysse Chopard bol pôvodne hodinár a svoju dielňu založil roku 1860. Jeho potomok vytvoril slávnu kolekciu šperkov Cašmir, ktorá potom inšpirovala aj vypracovanie rovnomenného parfumu. Fľaštička pripomína brúsený drahokam.
Veľký katalánsky surrealistický maliar Salvador Dali takisto navrhoval fľaštičky na parfum. Priznal sa, že námety na flakóny, ktoré uchovávajú vône Femme, Lagúna alebo Eau de Dalí,čerpal od aténskeho sochára Praxitela, ktorý žil v 4. storočí pred n. l. Inšpiroval sa v Louvri hlavou jeho sochy Afrodita z Knidu. V pozadí je mýtická krajina alebo more. Pri tvorbe flakónu pre parfum Dalissime sa inšpiroval svojím vlastným obrazom Vianoce.
Teraz si povieme pár slov o slávnej sklárni Baccarat. Je to jedna z najvýznamnejších francúzskych tovární na výrobu skla a bola založená roku 1764 v rovnomennom mestečku. Jej založenie podporil Ľudovít XV., aby tak zabránil dovozu českého skla. Roku 1816 sa do vedenia továrne dostal Aime-Gabriel Artigues, ktorý tu roku 1819 začal vyrábať predmety z olovnatého krištáľu.
Od konca 19. storočia továreň zásobovala voňavkársky priemysel jemne vypracovanými flakónmi. Medzi jej návrhárov patrili Houbigant, Guerlain a Pivert. V návrhoch secesných flakónov a uzáverov súťažili s návrhmi Reného Laliqua. V dvadsiatych rokoch pre podnik pracoval aj sochár Georges Chevalier, ktorý pre nich vytvoril kolekciu v štýle art deco; každý kus je majstrovským umeleckým dielom. V návrhoch Elsy Schiaparelliovej a Elisabeth Ardenovej, z tridsiatych rokov je citeľný vplyv surrealizmu.
Elisabeth Ardenová navrhla roku 1939 fľaštičku pre parfum Iťs you. Flakón v tvare ruky pripomína viktoriánske vázy i surrealistické obrazy – z ich motívov a farieb si vybrala hlavne kombinácie ružovej a modrej farby.
Druhá svetová vojna mala na výrobu skla veľmi neblahý vplyv. V päťdesiatych rokoch pre firmu pracovali aj takí umelci ako Christian Dior. Zlatý vek luxusných flakónov sa však v 50. rokoch skončil.
Zberatelia, pozor! Na fľaštičkách bolo povinné značenie iba od roku 1936. Na sklených lisovaných výrobkoch Baccarat z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré sa na nerozoznanie podobajú brúsenému sklu, je niekedy vytlačený iba motýľ ako značka firmy.
Francúzska módna návrhárka Elsa Schiaparelliová (1896-1973), pôvodom Rimanka, bola v medzivojnovom období známa svojimi surrealistickými odevnými kreáciami a vyzývavými farebnými kombináciami, najmä „škandalóznou” ružovou a „zarážajúcou” modrou. I ona sa zapísala do zoznamu tvorcov parfumov a flakónov.
K móde sa dostala úplne náhodou v polovici dvadsiatych rokov, keď jej ktosi navrhol, aby vyrobila taký istý pulóver, aký práve nosila. Roku 1930 jej podnikanie vynášalo ročne 120 miliónov frankov.
Napriek svojim obchodným a podnikateľským úspechom sa Schiaparelliová pokladala predovšetkým za umelkyňu. Svoj obdiv k surrealizmu preniesla aj do módy. Spolupracovala so Salvadorom Dalím, Jeanom Cocteauom a Christianom Bérardom. Svojim odvážnym zákazníčkam navrhovala šatstvo z celofánu a klobúky v tvare baraních kotliet. Bola prvou módnou návrhárkou, ktorá dokázala využiť zips ako ozdobný prvok.
Schiaparelliovej tvorba v oblasti parfumov takisto svedčí o jej obrovskej obrazotvornosti a nápaditosti. Z jej extravagantných parfumérskych kreácií treba spomenúť flakón, ku ktorému ju inšpirovala postava herečky Mae Westovej.