Fauna - dary morských a horských živočíchov

Tieto animálne vône pôsobia na prapudy človeka a majú erotický náboj. Spomedzi takýchto živočíšnych výlučkov je najznámejšia ambra a pižmo. Pozrime sa na ne trochu bližšie.
Ambra:
Vorvaň (Physeter macrocephalus) dosahuje dĺžku až 20-23 metrov, chvost môže mať šírku až 5 metrov. Podľa skúsených lovcov veľrýb sa veľkosť, ale aj tvar vorvaňa mení podľa miesta, kde sa zdržuje, aj podľa okolitých podmienok. Odpradávna ho opriadajú legendy.
Skamenený obsah vorvaních čriev, dlho plávajúci v mori, vytvára pórovité, šedivé bloky, ktoré pozostávajú z dlhých tenkých kryštálov. A tieto čudesné bloky sa využívajú pri výrobe parfumov. Ambra je ľahká, vzdušná, voskovitá, na dotyk mastná hmota, ktorá v horúcej vode zmäkne a zmení sa na olejnatú látku, pri vyšších teplotách vyprchá.
Používa sa najmä ako zadymovacia látka alebo sa pridáva do voňavých olejov a mydiel. Na kozmetické účely ju využívali už aj starí Rimania a Arabi, Gréci zas aplikovali ambru na zastavenie kŕčov.
Na dvoch literárnych úryvkoch si ukážeme, ako ťažko je zadovážiť tento nevšedný materiál. Najprv zaujímavá pasáž z cestopisu Marca Póla z 13. storočia. Opisuje neľahké výpravy lovcov veľrýb z ostrova Sokotra, ktorý sa nachádza v Indickom oceáne a dnes patrí k Jemenu: „Topia sa v ambre, ktorú vyberajú z vnútra vorvaňov a veľrýb, čo sú najväčšie morské ryby. Porozprávam, ako lovia ostrovania v týchto končinách veľryby. More okolo ostrova sa hemží tuniakmi. Treba povedať, že tuniak je veľmi veľký, no oni ho rozsekajú na drobné kúsky a zasolené odložia vo veľkých rajniciach a krčahoch, až kým mäso nepustí hodne šťavy. Potom do malých člnov nasadne po dvanásť chlapov, naložia nádoby s nasoleným mäsom a vyplávajú na more. Berú so sebou aj odrezky mäsa a iný odpad… namočia to do veľmi mastnej slanej šťavy, priviažu na lano, ktoré hodia do mora a vlečú za sebou… Na vodnej hladine ostáva za člnom dobre viditeľná stopa po mastnej slanej šťave. Keď veľryba nejako zavetrí tuk tuniaka… vyrazí po stope za loďkou… Keď ľudia na člne vidia, že je veľryba dosť blízko, hodia do mora dva-tri kusy mäsa, a keď ich veľryba zhltne, tak sa opije ako človek od vína. Nato niekoľkí priplávajú k nej s trojzubcom… Jeden vrazí trojzubec veľrybe do hlavy… Veľryba v tej opitosti takmer ani nezbadá, že sú nablízku ľudia. Na druhom konci trojzubca je priviazané hrubé lano, dlhé aspoň tristo stôp, a na každých sto stôp je priviazaná fľaša a doska. Do hrdla fľaše zastoknú zástavu a jej dno je zaťažené závažím, takže zástava sa týči vždy rovno. Druhý koniec lana pripevnia o bárku… Potom chlapi priplávajú k lodi a vydriapu sa na ňu. Veľryba medzitým už zacíti, že je ranená, a snaží sa uniknúť. Tu rybári z bárky hodia do vody jednu fľašu tak, aby ich koristi ostalo päťdesiat stôp lana. Unikajúca ryba vlečie za sebou bárku, o ktorú je lano priviazané. Keď sa ponorí prihlboko, hodia po nej aj druhú fľašu so zástavou, a keď treba, tak aj tretiu. Napokon sa tak vyčerpá od námahy a rana ju tak vysili, že dodýcha. Potom veľrybu odvezú na domáci alebo niektorý susedný ostrov, a tam ju predajú. Z brucha jej vyberú ambru a z hlavy olej, ktorého je veľmi veľa a má hodnotu dobrých pár tisíc malých strieborniakov. “
Ďalší opis, hovoriaci o vzácnej ambre, sme vybrali z presláveného diela amerického spisovateľa Hermana Melvilla (1819-1891), Moby Dick čiže Biela veľryba: „… obe ruky zaboril do veľryby a vyťahoval plné priehrštia čohosi, čo vyzeralo ako vyzreté windsorské mydlo alebo bohato mramorovaný zrelý syr – veľmi jemné a pritom voňavé. Pokojne to prelúpneš palcom; farba je tak medzi žltou a popolavou. Aby si vedel, kamarát, je to šedá ambra, za jednu uncu dostaneš v každej lekárni zlatú gumeu… ambra… jemná, vosková a taká voňavá a korenistá, že ju poväčšine zužitkujú vo voňavkárstve, do piluliek, drahých sviečok, vlasových púdrov a krémov. Turci s ňou varia a berú si ju aj do Mekky, za tým istým účelom, ako sa nosí tymian do Ríma, do Baziliky svätého Petra… keď vorvaň pohybe plutvami, nad vodou sa šíri taká vôňa, ako keď dáma navoňaná mošusom zašuchorí róbou v teplom salóne. Čo by som teda v oblasti vône pripodobil k vorvaňovi, vzhľadom na jeho rozmery? Možno toho slona, ktorému vsadili kly z drahokamov a navoňaného myrhou ho vyviedli z istého indického mesta na počesť Alexandra Veľkého?”
Pižmo alebo mošus:
Pižmo, ktoré sa používa na výrobu voňaviek, je žľazový výlučok ázijského druhu jeleňa (Moschus moschiferus).
Lane síce nemajú parohy, ale zato ich zuby, šesť centimetrov dlhé hryzáky, sú nebezpečnými zbraňami. Tieto zvieratá výborne lezú po vrchoch, vyškrabú sa aj na zohnuté stromy. Z ich žľazových výlučkov sa vyrába pižmo či iným slovom mošus – a práve preto ich ľudia po stáročia tak bezohľadne lovia, že dnes stojí tento druh pred vyhynutím. Napríklad na Sibíri, kde ešte pred nedávnom bolo 180 000 „pižmových” jeleňov, vykazuje dnešný stav iba 60 000. Pokiaľ ide o mošus, jedno zviera (iba lane) ho vyprodukuje ročne 150 gramov. Táto zvláštna voňavá látka predstavuje; hodnotu, ktorá šesťnásobne prevyšuje cenu zlata za gram.
Inak existujú aj rastliny s vôňou pižma, napríklad európsky slez pižmový – kedysi sa jeho ružové, voňavé lupienky sušili a roztĺkali na prach. V dobe parochní sa takto vyrábal púder na vlasy.
Rozprávkové pižmo – jedna z najstarších parfumových zložiek – sa používa už len na zdokonalenie tých najdrahších parfumových olejov. Tinktúra zhotovená z výlučku pohlavnej žľazy lane tzv. pižmového jeleňa sa nedá zaplatiť, takže ju nahrádzajú synteticky vyrobené produkty.