Čo treba vedieť o čuchu

Často sme náchylní spomedzi piatich zmyslov – zrak, sluch, chuť, hmat a čuch – považovať za najmenej dôležitý práve čuch, hoci tu ide o prapôvodné a najbezprostrednejšie vnímanie. (Samozrejme, citlivosť čuchu nijako nesúvisí s veľkosťou jeho orgánu, teda nosa – dokonca ani v prípade literárneho hrdinu Gyrana.)
Vône hrajú v našom živote mimoriadne dôležitú úlohu. Ľudské telo je vybavené žľazami, ktoré vydávajú špecifické pachy. Väčšina z nich súvisí so sexuálnou príťažlivosťou a vzrušením (tieto žľazy začínajú fungovať v puberte), no vône môžu ovplyvňovať aj iné naše činnosti a pocity. Závažnú úlohu hrajú napríklad v stravovaní, lebo jedlo na nás pôsobí nielen svojou chuťou, ale aj vôňou. Pri poruche čuchového vnímania sa nám jedlá zdajú bez chuti aj vtedy, ak nemáme porušené chuťové kanáliky. Dnes, v čase, keď ožíva arómoterapia a prichádzajú do módy rôzne odparovače vôní, dozvedáme sa čoraz viac aj o liečivom, upokojujúcom a uvoľňujúcom účinku vôní.
Dôležitosť vnímania pachov dokazuje aj skutočnosť, že ak človek stratí niektoré iné zmyslové schopnosti, môže sa preň čuch stať hlavným informačným zdrojom. Čuchové orgány sa viažu na množstvo mozgových sfér – na rozdiel od zrakových a sluchových, ktoré sa obmedzujú na omnoho menšie sféry rnozgu. Z vývojového hľadiska sa čuchové orgány sústreďujú na prapôvodné mozgové oblasti. V týchto čuchových štruktúrach väzia aj korene pocitového a sexuálneho správania. Väčšina nervových vláken vychádzajúcich z tzv. čuchových bulbusov sa končí v tých oblastiach mozgu, ktoré v dávnej minulosti boli smerodajné pre pocitové a sexuálne správanie. Dnes ich v každodenných zaužívaných návykoch prekrývajú naučené „civilizované” komunikačné vzory, ktoré sú formované a fixované výchovou.
„Čuch funguje v princípe ako jednoduchý kľúč v zámke. Sliznica hornej časti nosnej dutiny obsahuje milióny čuchových buniek, ktoré sú pokryté senzitívnymi chĺpkami. Tieto bunky zohrávajú úlohu zámky a príslušné pachové substancie zas úlohu kľúča. Na to, aby sme zacítili vôňu ruže, musí niekoľko molekúl ružového parfumu natrafiť do zámky, ktorú máme v nose. A to je ten klúč, ktorý nám vôňu obrazne povedané odomkne,” – takto vysvetľuje fyziológiu čuchu už citovaný terapeut Ruediger Dahlke.
Novšie výskumy vykladajú fyziológiu čuchu novým spôsobom. Podľa nich nie je natoľko rozhodujúca molekulárna podoba danej vône alebo vonnej látky, ako skôr špecifické chemické a fyzikálno-chemické väzby, ktoré sa vytvárajú vnútri molekuly a v jej bezprostrednom okolí. Tieto väzby vibrujú na určitých vlnových dĺžkach a v určitých frekvenciách, a na naše čuchové receptory sa prenáša práve toto jemné molekulárne vlnenie alebo chvenie.
Túto teóriu potvrdzuje aj existencia látok, ktoré majú podobnú štruktúru, no voňajú rozlične. Napríklad vanilín (látka, ktorá dodáva vôňu vanilke a používa sa pri výrobe parfumov) a izovanilín, ktorý vôbec nevonia. Alebo napríklad to, že alkoholy s kratším uhlíkovým reťazcom majú príjemnú vôňu, zatiaľ čo alkoholy s dlhším uhlíkovým retazcom nepríjemne smrdia a bolí z nich hlava, ďalšie majú príjemnú kvetinovú vôňu a napokon členy tohto radu s vyšším počtom uhlíkových atómov sú bez vône.
Na druhej strane existujú látky, ktoré majú odlišnú chemickú štruktúru, a pritom voňajú podobne, ako napríklad ortonitrostirol a metaortonitrostirol – obidve tieto látky voňajú škoricou.
V živočíšnej ríši je čuch životne dôležitý: zohráva rolu pri orientácii, hľadaní obživy a vyhľadávaní sexuálneho partnera, teda pri zachovaní rodu.
D. McKenzie sa v knihe Aromatics and the Soul (Vône a duša) zmieňuje o istom motýľom samčekovi, ktorý aj na míľu proti vetru zacíti samičku, a stáva sa, že dokonca z takej istej vzdialenosti priletia celé samčie roje a začnú krúžiť okolo samičky zatvorenej v laboratórnej klietke.
Všeobecne známa je mimoriadna čuchová schopnosť psov. Oproti človeku zaňuchajú pachy miliónkrát slabšej koncentrácie. Takzvané primitívne národy dokážu podľa čuchu nájsť v púšti vodu. Pre nás, „moderných” ľudí, musí byť koncentrácia pachov pomerne vysoká, aby sme ich zacítili, pretože náš čuchový orgán nie je ktovieako vnímavý. (No vďaka dedičstvu po dávnych predkoch sme veľmi citliví na plynné látky – napríklad ak sú v litri vzduchu len dve milióntiny miligramu gáfru, už ho pocítime.)
Zato rozdiel medzi rozličnými pachmi vieme zistiť omnoho lepšie. Schopnosť rozlišovať pachy sa rýchlo zdokonaľuje praxou. Napríklad odborník na voňavky dokáže rozoznať a udržať si ich v pamäti niekoľko tisíc. Kvalifikovaný ochutnávač vína musí najprv dokonale vychutnať vôňu nápoja, až potom si priloží pohár k ústam. Buket vína je totiž pre jeho kvalitu práve taký rozhodujúci ako chuť. Títo odborníci majú vraj natoľko rozvinutý čuch, že mnohé druhy vína rozoznajú aj čisto podľa vône.
Aby priemerný človek bezpečne rozoznával pachy, vyžaduje to od neho veľké sústredenie. Okrem toho je známe, že ak „sústavne si dávkujeme” nejakú pachovú látku, rýchlo si na ňu zvykneme a prestávame ju vnímať. Keď napríklad človek pracujúci v továrni na voňavky príde ráno na pracovisko, spočiatku vône cíti, no potom postupne jeho vnímavosť klesá, až sa stratí. Takýto kolobeh sa opakuje deň čo deň. (Našťastie, ako je známe z dejín hygieny, platí to aj pri nepríjemných vôňach.) Táto návykovosť je dôsledkom nasýtenosti receptorov čuchových chĺpkov. Stačí krátka prestávka, a vôňu opäť cítime. Preto treba opatrne zaobchádzať aj s vysoko koncentrovanými, prenikavými voňavkami. My možno už ani necítime to „predávkovanie”, ale keď niekam vstúpime, ostatných priam ovalí oblak dotieravej vône, ktorý sa okolo nás šíri.
Odborníci na výrobu parfumov veľmi dobre ovládajú všetky osobitosti čuchových schopností človeka, vrátane ich nedostatkov; podobne je to aj pri výrobe kozmetických prostriedkov. Využíva sa napríklad to, že mnohé parfumy vyvolávajú sexuálnu túžbu – vo voňavkárstve sa dokonca používajú aj pohlavné feromóny.
Každý človek má svoje obľúbené vône, pričom ich príťažlivosť sa zvyčajne mení s vekom. Malé deti majú najradšej vôňu sladkého ovocia, napríklad jahôd. Nie náhodou sa vyrábajú gumy, ceruzky a hračky s vôňou ovocia. Deti sú okrem toho na vône citlivejšie než dospelí. Keď deti pod desať rokov vystavíme silným, ale neznámym vôňam, cítia ich už aj v trochu slabšej koncentrácii ako dospievajúca mládež a v omnoho menšej koncentrácii ako dospelí.
Pre pubertálnu mládež už nie sú sladké vône také príťažlivé, uprednostňuje silné, ťažké arómy – napríklad vôňu santalového dreva alebo pižma.
Obľuba pižma prichádza zhruba v pätnástich rokoch. Nie náhodou sa táto látka pridáva do rozličných voňaviek.
V ľudových rozprávkach sa opakovane stretávame s motívom pachu, keď sa obluda vracia domov a v blízkosti ukrytého rozprávkového hrdinu vykríkne: „Fuj, smrdí tu človečina!”
Nielen človek ako druh sa vyznačuje príznačnou telesnou vôňou – aj každý jednotlivec má svoju charakteristickú, jedinečnú, vekom sa postupne meniacu vôňu, čo súvisí s jeho sexuálnou príťažlivosťou, s erotickým vyžarovaním. V románe Ákosa Kertésza Makra hlavná hrdinka Vali hovorí: „… úplne sme zabudli na to podstatné, na základné biologické zákony; môže byť azda niečo dôležitejšie než to, že milujeme navzájom svoju vôňu? Nemyslíš si, že všetko ostatné závisí práve od toho, že existuje akási kvalitatívna zhoda medzi našimi bunkami, hormónmi, šťavami a pórmi?”
Charakteristická bábätkovská vôňa sa počas detstva pomaly stráca a v období dospievania ustupuje dospelejšej vôni, lebo s nástupom pohlavného dozrievania sa zintenzívni činnosť potných a mazových žliaz pokožky, a to súbežne s činnosťou pohlavných žliaz.
Na náš čuchový orgán pôsobia iba plynné látky – jedine ony dráždia náš čuch. Ak sa nám dostanú do nosa tekutiny, nevyvolajú čuchový vnem, čo akú výraznú a silnú vôňu by mali. Môžeme si to overiť na pokuse: zapchajme si prstom jednu nosnú dierku, hlavu zakloňme dozadu a do druhej dierky si kvapnime kolínsku vodu – nezacítime typickú vôňu.
Teplý vzduch, teplé jedlá a nápoje v dôsledku zrýchleného obehu vôňových molekúl dráždia náš čuchový orgán silnejšie. Preto je v teple voňavejšie aj jedlo, aj kvety a preto sa odporúčajú iné parfumy na zimu a iné na leto.
Čuch predpokladá aktivitu, čiže vôňu cítime len vtedy, keď dýchame. Keď zadržíme dych, necítime nič, no pri nadýchnutí nám priam vrazí do nosa prudká vôňa či smrad. (Skúste teda napríklad zadržať dych pred klietkami opíc v zoologickej záhrade.) Keď sa začneme prudko, zrýchlene a krátko nadychovať, pachový vnem sa zintenzívni – hovorí sa tomu oňuchá-vanie či ovoniavanie.
Nakoľko sme schopní vnímať pachy, závisí od nášho momentálneho zdravotného, hormonálneho, citového a nervového stavu. Niektorí ľudia neznášajú určité pachy, pociťujú voči nim chorobný odpor. Jedy a omamné látky pôsobia na čuchové schopnosti človeka špecifickým spôsobom – morfium ich utlmuje, strychnín zase vybičuje.
Existuje čiastočný alebo úplný defekt čuchu, čo znamená, že dotyčná osoba vníma pachy slabšie alebo ich nevníma vôbec. Môže to byť následok vývinovej chyby alebo nejakej choroby.